31. DECEMBER

Keď som mala, ja neviem, asi 20 rokov, čítala som knihu od Paula Coelha – Cudzoložnica. Na jednom mieste v deji tohto príbehu, sa hlavná ženská postava prechádzala po ulici s názvom Ulica 31. decembra. Pamätám si, že sa mi to strašne, strašne páčilo. Skrátka, prenádherné to bolo, podľa mňa. Kto ma pozná, tak vie, že prechovávam špeciálnu lásku k tomuto dňu. V detstve som sa často hnevala, že sa mame chcelo o pol jedenástej spať a nikto doma tento deň nejako extra neprežíval. Od chvíle, ako som narazila na tento milý názov som snívala, že si raz otvorím tmavý, tehlový bar so starými krištáľovými lustrami, ktorý sa bude volať 31. december. Snívala som o tom, že sa tam bude odohrávať množstvo života a veľa ľudských príbehov. Snívala som, že to bude miesto, kde budú ľudia šťastní ako na Silvestra. Že tam budú môcť pri dobrej whiskey prehodnocovať svoj život. Že tam budú môcť bilancovať, dávať si nové predsavzatia a pokojne aj revať, lebo aj to robíme na konci roka. Že to bude priestor pre čisté štíty a nové nádychy. Dnes pridávam, žeby tam hral Chris Stapleton, možno aj naživo, lebo by si isto chcel prísť pozrieť Tatry, keby som ho zavolala, no a pod pazuchu by si zobral Justina Timberlakea a na otváračke by nám tam akože zahrali…

Vitajte! 🖤

Tohtoročný 31. december neoslávim ani v mojom bare, ani v nikoho iného bare, ale doma v obývačke a asi to bude najmenší problém môjho aj vášho roka. I keď to takto nezvyknem. I keď mi je z toho kus smutno.

Za nami je jedna veľká hrôza a povedzme si, s tou hrôzou nie sme ani zďaleka na konci. Ťažko sa nám je tešiť a radovať, keď dnes aj zajtra ešte veľa ľudí dodýcha. Príliš veľa. A netuším, čo sa na konci takéhoto roka hovorí, ale niečo by sme povedať mali…

Asi povieme, že sme na veľa vecí prišli, najmä na to, čo sa v skutočnosti nachádza na vrchole rebríčka našich priorít. Precítili sme do špiku kosti to klišé, že rodina a zdravie sú najdôležitejšie. To, že sa prialo veľa zdravia, už nebola len taká frázička, ktorou sme odbili narodeninové prianie. Klišé sa zrazu stalo prepotrebné.

No tiež sme prišli na to, že v čase, kedy nemôžeme byť s našimi milovanými, trávime veľa času vo svojich myšlienkach a hlavách. A že to nie sú vždy bezpečné a upratané miesta, o tom by sme mohli písať knihy. Ak sme tento rok prišli na niečo, v čom zaostávame, tak je to určite osveta o tom, aká dôležitá je starostlivosť o našu dušu. Je krásne a správne, že sa o tom začalo hovoriť aspoň v kruhoch verejne známych osobností, napr. super úprimná je v tom Kristína Tormová alebo Veronika Ostrihoňová. Nie som si však úplne istá, či sa táto správa dostáva do bežnej dedinskej či bytovkovej domácnosti a či to tam niekto registruje. Keďže vnímam môj blog ako super dedinsko-bytovkový, a keďže jeho posolstvo má šancu pokryť minimálne päť bytovkovo-dedinských domácností, kladiem si za povinnosť šíriť túto osvetu, a preto v tomto zmysle napíšem, čo napíšem.

Útržky z tohto príbehu ste už počuli v poslednom článku, ale musím ešte raz, aby som sa dostala k pointe. Takže zhruba polovicu tohto roka som mala symptómy zápalu močových ciest, ale zápal močových ciest nebola moja diagnóza. Nikto nevedel prísť na to, čo tieto bolesti a pocity spôsobuje. Životné obdobie to nebolo najjednoduchšie v mnohých ohľadoch, do toho tieto nepríjemné stavy, vždy, keď sa zobudíte a zaspávate…Pamätám si, že v jednu noc ma prepadla strašná obava, že kým zistia, čo mi je, určite mi zlyhajú obličky. Túto iracionálnu myšlienku som mala neustále v hlave, neraz som si prečítala aj zaujímavý článok na Modrom koníkovi o tejto téme, ako vždy, keď mi niečo je, a ja automaticky zavarím Google mojimi otázkami. Počas toho, ako som premieľala danú vec v hlave, som začala mávať nepochopiteľné tlaky v hrudníku, ktoré putovali od žalúdka smerom do krku. Samozrejme, že v tom čase som bola na pár dní presvedčená, že som dostala covid. Do toho som začala nezmyselne kašľať, pretože to ten tlak proste spôsoboval. Prestala som jesť, lebo som mala pocit, že jedlom sa to zhoršuje. Myslím si, že som celkom racionálny človek, uvedomelý. Vždy som si to myslela. Však si normálna, Monika, moje nervy, normálna si. Ale v jeden moment som bola presvedčená, že mám pľúcnu embóliu, zápal mandlí, zápal žalúdka, no a do toho to neskutočné pálenie… Donútila som obvodného lekára, ktorého som vlastne ľutovala, vždy, keď som k nemu vošla do ambulancie, aby ma poslal na gastroskopiu, ktorú som bola odhodlaná si spraviť aj sama, nakoľko doktorka nebola ochotná vyšetriť ma. Lebo nevidela dôvod. Mala som chuť povedať jej: „Milá pani, dajte mi tú hadičku, ja sa sama vysondujem, ja nemám žiadny dávivý reflex, a vy si choďte zatiaľ na obed,“ lebo už som nemala nervy na nikoho. Samozrejme, že v mojich útrobách nič nenašla. Nič. Popri tom chodíte do roboty, varíte, hádate sa, revete, sedíte v lavóri, telefonujete, žijete a sledujete televízne noviny. Aby som to skrátila, po týchto príhodách a skúsenostiach som raz večer v obývačke, popri pozeraní Suits, dostala svoj prvý záchvat paniky, o ktorom som netušila, že je záchvatom paniky, a to vám bolo teatro, jak vyšité. Nemôžete dýchať, nemôžete chodiť, skoro nevidíte, srdce vám ide vyskočiť z hrude, ruky sa vám trasú, no a chcete odpadnúť, ale vám vlastne nejde. Doktor z RZP mi povedal, že som dehydrovaná a pichol mi infúziu. Už vtedy mi nebolo celkom jasné, ako môžem byť dehydrovaná, keď mám, do riti, asi zápal močových ciest, alebo čo do pekla, a pijem 300 litrov vody denne. Ale nebudete sa vadiť s doktorom. Asi po mesiaci od tohto incidentu mi konečne zistili príčinu mojich urologických problémov a vyliečili sme to hnusnými antibiotikami. Od tohto momentu som ale začala googliť trošku iné stránky a čítať iné knihy. Lebo niečo mi unikalo. Toto nebolo len o močových cestách.

(Neverím, že niekto čítal toľko o cudzieho človeka močovom trakte, ako vy. Vážim si vás za to. Ste hrdinovia.)

Knihy, z ktorých niektoré som vám odfotila, boli aj sú pre mňa veľmi vzácne, lebo sú zaujímavé a úprimné. Možno sa dovzdelávate, tak, ako som sa potrebovala aj ja, a to som len na začiatku. Názvy sa možno zdajú trošku od veci, ale sú celé o vašej duši a psychike z maximálne praktického hľadiska, a bude to pre vás, verím, prínosné čítanie. Asi pred mesiacom som bola na svojej prvej terapii, a bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som tento rok urobila. A viem, aká je to stigma, a ako sa človek len do tejto vety nechce v živote dostať, žeby dakto o ňom hovoril, že chodí ku psychologičke alebo psychiatričke. Už v hocijakom trápnom americkom seriáli z deväťdesiatych rokov mala každá postava svojho terapeuta, len my sa tu furt všetci tvárime, že v roku 2020, na tomto zaostalom a rôznymi dobami poznačenom Slovensku birujeme. No, nebirujeme a viacerí, a čudujem sa, že v problémoch a v dobe, v akej žijeme, bez toho dokážeme ešte ráno vstávať do roboty. Pod nátlakom hypoték a chorôb, a vzťahov a starostí. Dokážeme, ale…dokedy? Lebo keď zanedbáme zubára, prinajhoršom to vyriešime protézou. Ale keď zanedbáme psychológa…

Ak by som mala opísať moje stretnutie s psychologičkou, tak to bolo celé maximálne príjemné, asi ako keď idete na kávu s kamoškou, lebo žena, s ktorou som sa stretla, naozaj takto pôsobí. Myslím, že toto venovanie sa svojej duši je dlhá cesta, ktorá by nikdy nemala skončiť, tak ako by ste nikdy nemali prestať chodiť na preventívne prehliadky k iným špecialistom. Od prvého stretnutia mi je po fyzickej stránke asi tak o 60% lepšie aj keď ešte stále musím dávať veľký pozor na to, kedy môžem a kedy nemôžem vypiť kávu, koľko som cvičila, pila a hlavne, čo vlastne vo svojej hlave omieľam. To je v skratke môj príbeh. Váš fyzický problém, nemusí byť fyzický. Možno, že len málo hovoríte svoj názor ľuďom, ktorých sa trošku bojíte. A možno máte úplne iný problém, ktorý sa ani nezdá byť problémom. Možno sa príliš často vraciate skontrolovať, či ste zamkli auto, vypli žehličku alebo zahasili svetlo. Neustále zamykáte, odomykáte, kontrolujete, či neuniká plyn alebo voda. Neviete si ani predstaviť deň bez tejto kontroly. Možno sa bojíte ľudí. Možno sa bojíte zatelefonovať cudziemu človeku a možno máte nepredstaviteľnú fóbiu z blbosti, akou sú napríklad dierky. (Nie, negooglite si to.) Možno sa vám stáva, že sa vám v preplnenom Tescu začnú meniť farby, tváre a máte pocit, že prichádza koniec sveta. Možno mávate náhle, ničím nepodložené zmeny nálad. Možno nespíte. Možno veľa spíte. Možno ste mali traumatický pôrod. Možno ste mali nehodu. A možno nie vy, ale vaša babka prežila strašnú traumu. Lebo áno, aj takto to funguje. Mohla by som písať veľmi dlho, a to teraz nie som premúdrelá, len o tom v poslednej dobe naozaj veľa čítam. Ak ma táto moja skúsenosť niečo naučila, tak to, aby som bola empatickejšia voči iným ľuďom a nikdy nezabúdala na tento aspekt života. Nikdy nevieš, s čím zápasí človek, ktorý ide oproti a niekedy ani ten, ktorý sedí s tebou v obývačke na gauči. Preto skúmajme si hlavy, vospolok, už keď v nej trávime toľko času a pestujme si v nej kvietky. Lebo ako som si včera prečítala, vo svojej hlave tráviš väčšinu života. Urob z nej pekné miesto. A začni 31. decembra 2020.

Takže čo by som vlastne chcela osláviť na sklonku tohto roka?

Veľa hrozivých príbehov som tento rok počula. Preto by som chcela osláviť a pripiť na ženy. Moje blízke aj tie vzdialené. Že sú častokrát veľmi mladé na to, aby museli byť tak silné, že si žijú ťažké príbehy v tých tichých dedinských domácnostiach, a ustávajú to, čo by iní možno nezvládli. Že bojujú a víťazia. Strašne sme wonder women všetky. Ani si neuvedomujeme jak.

Chcela by som osláviť všetkých tých, ktorí akokoľvek pracujú s ľuďmi, chorými aj zdravými, v dnešnej ťažkej dobe. V nemocniciach, domovoch, na úradoch, v obchodoch…všade.

Chcela by som osláviť moje osobné malé úspechy. Keď som si z minuloročného článku prečítala ciele na ďalší rok, bolo mi vtipne. Osobne ma najviac pobavilo, že som si sľúbila, že budem kupovať viac letenky za 16 eur a viac chodiť na diskotéku. Chcem pri tejto príležitosti pozdraviť moje obľúbené sesterské duo Luciu a Kristínu a zaspomínať, ako sme sa spoločne rozhodli ísť na diskotéku do Surprise-u, dobre známeho ako Suprajsu, aj s mojím šialeným mužom. Šialeným hovorím s najväčšou láskou. Prišli sme tam, uprostred mierne stíšenej pandémie v úplne normálny piatok asi o jedenástej, nažhavení na strašnú party, potiahli tie ťažké vchodové dvere, a bol tam sám DJ a vyhadzovač. I sme odišli. Toľko k môjmu predsavzatiu viac chodiť na diskotéky. S letenkami to nedošlo ani do bodu chcenia, lebo veď vieme čo…

Ale iné veci sa podarili. Cvičím jogu už vyše dvoch mesiacov skoro každý deň. Dokážem sa už v takých polohách dotknúť takých častí tela, žeby ste len kukali. Už mi treba novú karimatku. Chodím k psychologičke. Prečítala som za rok 15 kníh a štyri mám rozčítané. Začala som si viac zapisovať do diára a viac sa venovať svojmu dekoračnému hobby. Som spokojná. Tento ťažký rok som ustála a som na seba hrdá.

Aj ty si tak povedz. A potom to spolu oslávme!

Tento článok nazvem 31. december, aby som aspoň dačo mohla pomenovať, keď už bar to nebude.

Tak ako v tom bare. Predstav si, že tento rok začína ako miesto, na ktorom si vítaný. Preži ho radostne a v bezpečí. A potom z neho vystúp a vedz, že aj keď mnohé neovplyvníš, mnohonásobne viac toho ovplyvniť vieš. A tieto drísty sú veľmi pravdivé. Až to desí. Mám rada citáty, ako ste si mohli všimnúť a jeden z mojich obľúbených hovorí, že je smutné prežiť 75x ten istý rok a nazvať ho životom. Tak, na šťastný NOVÝ rok !

Nech je hrozivých príbehov čoraz menej, a tých krásnych, vysnívaných neúrekom!

m.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s