Už viem, že som trápna, a že nie som jediný človek na planéte Zem, ktorý písal diplomovku, ale iste ste si všimli, že to mimoriadne prežívam. Pre poriadok a aby som to raz a navždy definitívne uzavrela, vám oznamujem, že som ju dnes bola zaniesť na študijné oddelenie. A sľubujem, že už o nej nebudem hovoriť. Aby vám však nebolo ľúto, čoskoro začnem lamentovať nad štátnicami.

#staytuned

Teraz už ale o inom…o tom, ako som sa bola s mojím frajerom bicyklovať. Túto vetu si prečítajte ešte raz, lebo ju odo mňa zrejme tak skoro nebudete počuť.

Je dosť možné, že už nikdy.

Alebo žeby?

Bolo to takto. Sedela som na lavičke a užívala som si slnko a pokoj svätý. Vtom Michal, nepokojom a neustálou túžbou po aktivite zmietaný človek vymyslel, že sa chce ísť bicyklovať. A ja, že nech sa páči. I furt som sedela a pozorovala ako brezová voda z našich stromov kvapká do fľaše…

No, lenže on sa chcel ísť bicyklovať so mnou. Kto ma pozná, vie, že s týmto návrhom u mňa nikto nepochodí. Ale to je Michal, takže za pol hodinu som zdutá sedela na maminom bicykli, keďže ja, pochopiteľne, žiadny nevlastním. (Nebolo to vôbec také jednoduché, ale nebudem tu teraz vyťahovať rodinnú špinu, ako sa proti mne všetci zomkli, ako sa razom začali fúkať gumy do bicyklov a ako sa celý vesmír jedným dychom obrátil proti mne.)

 Michal sedel na takom starom ockovom, čo má korman ako baranie rohy a je na ňom nápis Trend. Na nohách mal o dve čísla menšie kroksy (lebo u nás nikto nemá jeho veľkosť nohy a on so sebou nemal vhodnú športovú obuv, čiže to bola najlepšia možnosť), ale jemu to nevadilo, on bol šťastný prešťastný. Celá rodina mala z tohto nápadu neskutočný zážitok a všetci išli sledovať na cestu, po koľkých metroch sa strepem. S prekvapením sme zistili, že som nezabudla, ako sa na bicykli udržať.

Keď sme prišli na tzv. Losy (to je taká batizovská ulica nadväzujúca na poľnú cestu), uvedomila som si, že ako je tam pekne. Že ako tam nikto nie je, ako je tá tráva pekne zelená, aké je tam pekné svetlo…a napadlo mi, že tam rýchlo musíme spraviť fotošút. Otočila som sa k Michalovi a dala som mu vďačnú pusu za to, že ma proti mojej vôli vytiahol z môjho „pokoja svätého“, v ktorom mi bolo super, ale ostať v ňom by znamenalo na nič nové neprísť, nič nové nevytvoriť.  Sedela by som a pozorovala fascinujúcu produkciu brezovej vody. Síce by som sa zúčastňovala na tvorbe, ale len ako pozorovateľ. Ten zázrak by nebol môj. Snáď rozumieš…🎈

Michal je Michal. Nebol smutný, že som mu zrušila bicyklovanie, viac ho tešilo to, ako som ožila. Urobila som šmyk na piesku ako 10 ročný chlapec, ktorý sa hrá na policajta, otočila to a davaj domov po foťák. (Dobre, v realite to nebolo tak, ale v mojej hlave áno.) Rodina nechápavo sledovala,  čo sa to vlastne deje a s akou rýchlosťou som do ruksaka dala garderóbu, foťák a kvety, na tvár mejkap a úsmev od ucha k uchu, ako som opäť nasadla na bicykel a s veľkou dávkou entuziazmu sa rútila na poľnú cestu, ktorá vo mne ešte pred pár minútami asociovala nechuť a strach, že tam budú všade žaby.

Michal spravil krásne fotky, bolo nám krásne, jarne, kvetnato, veľa sme sa nasmiali a strávili spolu neobyčajný zapamätateľný čas. A žaby tam neboli. Ani jedna. 🐸

Viete, na takejto „hlúposti“ som si spätne uvedomila, že vystúpenie z mojej komfortnej zóny ma priviedlo k čomusi veľmi peknému. Že za istou formou nepohody ma čakalo niečo, čo mi bolo ušité na mieru, taký ten životný haute couture, ku ktorému by som nedošla, keby som sa nevybrala naproti svojej nevôli.

Vyzerá to tak,  že to asi nie je fráza, ale skutočná a dokázateľná vlastnosť života.

Že keď si budeme v teple hriať ritku, bude nám síce fajn, ale náš život bude sedieť na lavičke, zatiaľ čo životy ostatných si budú bežkať a naháňať sa okolo, budú sa bicyklovať či tancovať, skákať na švihadle, robiť šnúru alebo hádzať klobúkom. 😊

 Je veľmi pravdepodobné, že na ceste, ktorá je nepríjemná a nášmu srdcu vzdialená (ale tiež aspoň trošku užitočná), sa stretneme s niečím, čo nás bude tešiť, že narazíme na čosi, čo s kúskom fantázie dokážeme pretvoriť na niečo fakt super. 🖤

Také malé múdro, ktoré moju dušu nedávno postretlo, a s ktorým som sa s vami chcela podeliť. Že…asi popremýšľajme nad tým, čo je naše „bicyklovanie“. A presne to začnime robiť. Aj nasilu.

A potom už len sledujme, čo nás TAM čaká. Lebo život je aj v dobrom nevyspytateľný! 🎪

 

 

Táto garderóba sa skladá z:

mamkin vintage klobúk plný zážitkov

Žofine kimono, ktoré som dostala do daru/ veľmi pravdepodobne ŤAVA second-hand

skvelé maslové nohavice, ktoré sa nekrčia/ F&F

ružovšie tričko/ C&A

zeleno-tyrkysové lodičky s retro opätkami zapichnutými v tráve/ RESERVED

 

Maj ružovší deň!

.m

Za fotografie vďačím môjmu Mišiakovi.