BOJISKO NIKDY NEBUDE RUŽOVÉ.

Klikla som na ikonku Word a kým sa môj seniorský počítač rozhodoval či vyhovie alebo nevyhovie mojej požiadavke, položila som si čelo na kraj stola a civela som na zem. Boli tam chuchvalce prachu, opadnuté lupene z kvetov a pár pukancov. Ten stôl som okukovala už roky. Mali sme ho doma v takej skladobnej miestnosti a tam teda nemal ani kúska dôstojnosti. Toto leto som sa rozhodla, že mu dôstojnosť prinavrátim.  Vlastnoručne som ho obrúsila brúskou, natrela lakom a je krásny. A starý. A má krásnu chytku na šuplík. (Isto na to existuje aj lepší názov, ale momentálne nie som schopná to akýmkoľvek googlickým spôsobom zisťovať.) Chcem tým povedať, že ten stôl milujem. Milujem stolové úkony ako je písanie do diára, písanie na počítači, akékoľvek iné písanie, len také stolové premýšľanie, no a, samozrejme, lakovanie si nechtov. Milujem, že mám na ňom krásne trhacie vreckovky, mám na ňom krásnu Michalovu fotku (aby som nezabudla ako vyzerá), krásne sviečky a ružové podložky pod pohár od Jarky a Rasťa priamo z Francúzska…

Pravda je však momentálne taká, že keď rozdrapím oči a padne mi zrak na ten nádherný stôl, najprv ma napne a potom cítim nenávisť.  Práve teraz sa nachádzam v štádiu, žeby som ten stôl najradšej vyrutila z balkóna ako keď Jožko zo Zámeny manželiek chcel vyrutiť z balkóna Zlobra. Tak TO by som najradšej urobila. Lebo už som ubitá písaním, som ubitá diplomovkou, som strašne strašne unavená.

Keď som sa nad mojou situáciou zamyslela hlbšie, prišla som na to, že diplomovka nie je jediná na programe a že moja unavenosť plynie z mnohých iných životných situácií a pocitov, ktorými momentálne prechádzam. Sedím, pre niekoho za pomerne hlbokej noci na posteli, vlasy mám v uteráku. Som unavená už len z uvedomenia, že si ich musím ešte vyfénovať + ísť do kúpelky po fén, popri tom neustále premýšľam ako si rozvrhnem nasledujúci deň, aby som konečne štvrtý deň neprecivela (lebo niekedy nepíšem, niekedy len mám všetko nachystané, priečinky mám pootvárané, prežívam vzácny moment, že viem, čo mám robiť, ale ja sedím na posteli a civím a privádza ma to do šialenstva). Odpisujem spolužiačkam, kamoškám, Michalovi, dávam si pripomienky. Cítim sa ako najúbohejšia začínajúca blogerka pod slnkom, lebo už týždeň ma nenapadla poriadna idea na článok, potom si spomeniem, že si musím nachystať návleky na rehabilitáciu (lebo ma bolia rebrá a v najhorších chvíľach ležím väčšinu dňa na zemi). Potom premýšľam nad tým, ako mám tie termíny rehabky strašne blbo, ako mi to rozbije celý deň, ako sa mi tam nechce v strede dňa chodiť, ako nestíham a nevládzem stíhať. Potom sa úplne zničím a pozriem si Večeru s Havranom na tému, ktorú tento týždeň hádam ani nemusím opakovať, lebo z nej už väčšina z nás má zárez v duši (i keď pár tých kľúčových ľudí, žiaľ, stále nie). Potom nemôžem spať, je mi smutno z týchto smutných časov a keď zaspím, mám spánkové paralýzy a sny, že ma všetci nenávidia…no a ráno sa zobudím a mám rozleptaný lak na nechtoch. Dvojhodinová práca na gélových nechtoch je v čudu, lebo môj krém na vyrážky rozleptáva lak. Si to uvážte. Že čo už musí byť v tom kréme…ani sa nad tým nepozastavujem.

Celé je to úplne, že ružovšie…však?

Myslím, že každý z nás musí robiť aj niečo, čo strašne nechce. Každý z nás vo svojom živote zažíva niečo,  čo by veľmi rád vynechal. Čo je veľmi ťažké. Nejakú konkrétnu vec alebo možno aj celú životnú etapu. Ísť na operáciu, viesť nepríjemný rozhovor, dopísať diplomovku, ísť na švoučku, byť nešťastne single, byť nešťastne vo vzťahu, robiť alebo byť niekde len kvôli peniazom, no a milión500tisíc iných a horších vecí, každý si tu môžeme doplniť svoje. Všetky spája to, že z nich pociťujeme veľkú únavu, ktorá je schopná presiaknuť aj do inak radostných aktivít.

Viete čo, myslím si, že to proste takto musí byť a dokonca, že je to aj v súlade s Ružovšie. filozofiou. Bojisko skrátka nikdy nebude ružové. Bude únavné, bude vyčerpávajúce, bude šedé a bude sa nás snažiť presvedčiť, že toto je konečný stav. Že tam zostaneme. Ale viete čo, nezostaneme. Viete to veľmi dobre. Ani Simba nezostal zakliesnený v Údolí tieňov, ani Marlina s Dory nezabili medúzy ani žraloci, keď hľadali Nema. Bolo to…chvíľkové, bol to čas skúšok, a to v mnohom posilňujúci.

Mali by sme pochopiť, že treba vydržať. Všetko, čo sme si rozrobili. Turbulentné časy si vyžadujú najsilnejšie srdcia aj mysle. Sme v tom spolu. Každý za seba, držiac sa za ruky. No a medzi tú unavenosť, unavenosť, unavenosť, by sme mali aspoň raz za čas vtrepať vieru v to, že to má zmysel.

Fotiť sme sa boli pri rezervoáre. 😁 Taký obyčajský dedinský spot, ale poznám ľudí, ktorí by za takéto prostredie vraždili. Najmä v Nitre sa ma na neho často pýtajú. Či je v Tatrách pekne, či už sú zasnežené, či je snehu veľa a do toho také tie zhodnoteníčka typu: „Ty isto veľa lyžuješ !“, a také.  (Veta ako z inej gramatickej dimenzie, ale to si už pomaly zvykáte.) No a ja na to väčšinou odpovedám, že určite nelyžujem. A že neviem či je sneh. Asi je. A že sa tu žije veľmi fajn. Nie žeby som bola už úplná trúba, že si nevšimnem, že je nasnežené, ale napríklad v jeseni, keď je všade bezsnehovo, tak sa v pohode stane, že nespozorujem, že Tatry sú už zasnežené, až kým mi to niekto nepovie. Pravda je taká, že sa na ne skoro vôbec nepozerám. A neviem prečo, z veľkej časti je to možno o zvyku. Proste keď mám ten Gerlach v chladničke každý deň, tak sa na neho nepotrebujem furt cielene zapozerávať. (Ale blbosť, lebo moja stará mama je skoro 4x staršia než ja, čiže tu žije akože fakt dlho a horský vizuál furt skomentuje. A s láskou.)

Problém bude asi v tom, že moja duša prirodzene tiahne k mestskému prostrediu a môžete si pokojne myslieť, že aký som ja buran, no ale je to tak. Napriek tomu si uvedomujem, že tie naše Tatry sú veľkolepé, sú úctyhodné, máme z nich super vzduch a brutálne chutnú vodu. A keď tu bol naposledy Michal, boli sme sa prejsť, lebo on Tatry zbožňuje. Plus sme sa aj sánkovali,  resp. naše rodinné deti sa sánkovali a strávili sme tak spolu veľmi radostnú sobotu. 🖤

Je to o maličkostiach, ktoré nás v čase unavenosti zachraňujú. Nezabúdajme, že vždy môžeme trocha vypnúť, vždy môžeme trocha podvádzať. A keď sa nedá, tak si spomeňme, že tá drina má zmysel, ktorý sa v diaľke postupne zafarbuje do ružova.

To je všetko, čo vám chcem dnes povedať.

Maj ružovší deň…a veľa síl!

.m

Za fotky ďakujem môjmu frajirovi.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s