BYŤ TICHO A POČÚVAŤ PRÍBEH, BYŤ TICHO A POČÚVAŤ SÁM SEBA.

Prechod zo starého do nového roka som strávila na záchode. Vtedy, keď si väčšina ľudí priala, pripíjala a intenzita ohňostrojov dosahovala svoje maximum sa mne rinuli zvratky z nosa.

Ak by vás napadlo, úplne pochopiteľne, že za touto záchodovou „party“ stála ….party, a že som to prehnala s bujarými oslavami, hneď vás vyvediem z omylu. V tento deň som musela začať liečbu, síce nie až tak vážneho zdravotného problému, ale lieky na to určené mali svoje sprievodné reakcie. Zvratky mi išli až z nosa. Kto nezažil, nepochopí, čo je to smrkať kukuricu.

 Bol to môj najhorší Silvester a mrzí ma to, lebo vy viete, že je to jeden z mojich najobľúbenejších dní v roku, že je to môj rituál uzavretia, a že ho beriem trošku osobnejšie aj keď to vôbec nie je osobný sviatok.

No, smutná som bola, fest.

 Môj muž mi dal rázny novoročný príhovor ako prezidentka, že nezáleží na jednom dni, ale na tom, čo urobím so zvyškom roka a že sa mám spamätať. Je to pravda, veď dobre, hej. Ale aj tak som mala strašne hlúpy pocit, že som nezačala nový rok správne.  Nie, žeby som bola poverčivá, skôr som poriadkumilovná. Chcela som si na začiatok ten nový rok popratať. Ako keď si sadnete na čisté pracovné miesto a vám sa pracuje omnoho lepšie.

Nie…kukurice…dopekla tu.

Nový rok som teda preležala v posteli a snažila sa spracovať svoju fyzickú aj psychickú situáciu.  Sused zdola, klavírny virtuóz, predvádzal svoje novoročné číslo. Frajer. Bola som mu vďačná. Najviac vo chvíľach, kedy bolo potrebné prehlušiť susedov zboku, ktorí svojou hádkou o tom, kto koho zabije, predvádzali tiež svoje novoročné číslo. V ich prípade som si, žiaľ, istá, že jak na Nový rok, tak po celý rok.

Žijeme šťastne aj nešťastne, a aj tí šťastní sa so svojou realitou občas nenapasujú do ligotavého novoročného pozlátka. Ako tentokrát ja. Lebo za šťastného človeka sa považujem, keď ma kamaráti pri predčasnom odchode zo silvestrovskej oslavy chcú objať aj napriek ogrcaným vlasom. Nemôžem sa titulovať inak, ako šťastná. Aj keď tu i tam, by sa to, samozrejme, dalo vylepšiť.

Aký bol môj rok?

Kdesi som čítala vetu, že všetky problémy ľudstva vyvierajú z neschopnosti človeka sedieť v miestnosti sám a potichu. Neviem, či úplne všetkým problémom ľudstva by sme mohli pripísať túto príčinu, ale do veľkej miery súhlasím. Keď si predstavím, akí sme hluční, a ako často by sme medzi hluk a hlúposť mohli dať znamienko rovnosti…

Ja som si tento rok ticho náramne užívala aj keď som mala možnosť potešiť sa aj zo skvelých hlučných aktivít, a bola som teda raz na diskotéke, raz na koncerte a raz na svadbe. Inak som sedela v mojom milom byte, v mojej milej obývačke alebo na mojom milom balkóne, niekedy s Miškom, ale väčšinou sama a často. Môj muž je preto taký skvelý, lebo ho nenapadne vyžadovať moju neustálu prítomnosť a spoločný program. My si hocikedy žijeme tak, že sa vidíme na chvíľu po večeroch a ráno na pol hodinu. Možno to plynie z povahy jeho práce, možno to plynie z povahy nás samých. A je to, ako som povedala, pre mňa skvelé a viem, že aj pre neho.  Nikdy sa nevzdám svojho času osamote a ani on nie, a tak je to správne. 

Aby som bola úprimná, počas môjho času osamote, nie vždy išlo o ušľachtilé aktivity.

Dosť často som sa rozčuľovala na svet a ľudí. V takýchto chvíľach ma ovládne hnev a potrebujem ničotu, tichotu, samotu, potrebujem byť nenápadná a v sebe. Občas potrebujem použiť aplikáciu iBreathe a nastaviť si ju aspoň na 30 cyklov, kde sa teda v intervaloch nadychujem a vydychujem, potom si pokričím, pocvičím, následne na čo si natiahnem sval, potom si v mikrovlnke zohrejem také zrno v látke, priložím si ho na ten natiahnutý sval a posedím si sama v obývačke. Tak sa celkom z tej nelásky dostanem. Lebo sme ľudia a ľudia. Takí, ktorých je ľahko mať rád, a potom ľudia s bolesťou v srdci, ktorí spôsobujú bolesť iným, a rozhodne by mali častejšie sedieť osamote v obývačke, bez mobilu a počítača. 

V tichých aj tých hlučnejších chvíľach starého roka som sa zamýšľala nad tým, že človeka, vzťah, akúkoľvek spoločenskú bunku, národ a vlastne celé ľudstvo preverí kríza. Nie, keď je dobre, ak sme mali to šťastie poznať, aké to je, mať sa relatívne dobre a pohodovo, ak sme mali to šťastie žiť v krajine a podmienkach, ktoré na to poskytovali príležitosť. Nie vtedy. Vieš žiť, keď je dobre. Nemusíš robiť ťažké rozhodnutia, nemusíš sa toľko prispôsobovať, môžeš si viac žiť ako individualita, nemusíš až tak premýšľať v kontexte celku, nemusíš. Môžeš, ale nemusíš. Ľudskosť, múdrosť, vzdelanie, pokora, to všetko sú super bonusy, keď je dobre, ale keď je kríza, potrebuješ ich v niekoľkonásobných dávkach. Potrebuješ vytiahnuť zo šuflíčka, že, na – človek, na – vzťah, na – ľudia, ideme dať všetci dokopy tieto naše hodnoty, aby sme to zvládli a nezvlčili sa. No, ale niekedy nemáš ani v srdci, ani vo vrecku, ani v šuflíku, a potom – čo dáš, čím prispeješ?

No, potom ideš bomby tupota lvl 8794.

Keď niečo naozaj ľutujem, tak to, že som na gympli utekala zo školy, nesedela na riti a neučila sa. Ak ma niečo bavilo,  vtedy som vydržala, ale aj to som tomu mohla viac ublížiť. Ak ma niečo nebavilo alebo mi to nešlo, zbalila som sa a išla som preč tráviť plnohodnotný čas poflakovaním sa po kaviarňach a obchodoch. (Veta: „Ideme preč.“, o pol ôsmej ráno pred skrinkami, mi bude navždy znieť v hlave.) Ten čas mi už nikto nevráti a ja to naozaj úprimne ľutujem. Na matematiku som štyri roky nemala zavedený ani zošit. Mala som nulovú úctu k vzdelaniu. Keby som si aspoň išla čítať knihy, alebo keby som išla na plaváreň, aby som teraz nemala dodrbanú chrbticu. Nie, ja som si v opätkoch, s kabelkou na pleci, vykrivená jak paragraf chodila po meste, keď som mala sedieť v škole.

Chcem tým povedať, že v poslednej dobe ma viac, ako kedykoľvek, desí predstava toho, že máme málo v hlave. Že v kríze nemáme čo použiť. Desí ma to na osobnej aj celospoločenskej úrovni. Lebo tento svet má spoľahlivo vydláždenú cestu ku krízam všetkého druhu, a predstava, že nič v šuflíčku, že kritické myslenie, všeobecný rozhľad, emocionálna inteligencia, environmentálne cítenie a ja neviem, prehľad o histórii a schopnosť poučiť sa z nej – nula bodov,  to vo mne vyvoláva strach o budúcnosť a myšlienky pohybujúce sa v nie práve najružovšom farebnom spektre. Nemyslím si, že škola má povinnosť, ale ani schopnosť naučiť nás všetko o chode života, v ideálnom svete by nás mohla naučiť, napríklad, čo treba robiť, keď chceme dostať hypotéku, čo sa vybavuje na katastrálnom úrade alebo ako začať podnikať, ale to, čo tým chcem povedať je, že to nie je len o škole, ale aj o našom chcení neprestať sa učiť. Neprestať sa vzdelávať a dobrovoľne dobiehať chodenie poza školu aj keď máte už dávno po povinnej školskej dochádzke. Ale robíme to? Či si pozrieme Rodinné prípady, Farmu, Topky a Lidl leták, a potom mudrujeme v komentároch na facebooku a ešte sme aj schopní napísať: „Sa naučte gramatyku a tak píšte!!!!!!!“

Takže, aby som sa vrátila k tráveniu mojej tichosti, v mojej hlave prebiehali rôzne poryvy a dumania, utvárala som si názory na to, čím tento svet momentálne prechádza, aký postoj si zvoliť, no a, áno, nenapísala som ani čiarku, lebo moja niť inšpirácie sa pospájala, potom sa potrhala, a ja asi potrebujem v živote aj v texte súvislosti. Aj toto píšem len z akéhosi vnútorného pnutia a výčitiek, voči ani neviem komu…lebo mám pocit, žeby sme mali čítať dôležitejšie slová a príbehy, aby sme sa vedeli poučiť, naučiť, polepšiť, dôležitejšie slová, ako sú tie moje. A už naozaj nemáme čas na mrhanie časom, na zbytočnosti, na otvorenú hlavu, do ktorej pustíme hocičo, čo na nás vyskočí spoza rohu. Potrebujeme sa ako ľud polepšiť. Naozaj.                                                                       

Denne som fyzicky obklopená tisíckami príbehov. Sú pre mňa nesmierne dôležité v akejkoľvek forme, nielen v tej knižnej. Počas môjho objavovania ticha som ich nasávala viac, ako inokedy. Videla, čítala aj počúvala. Naučila som sa, že keď vám niekto opíše život tak hrozivo ťažký, že máte pocit, že je to priveľa aj na fiktívneho hrdinu, a napriek tomu vám to hovorí živý, usmievavý, bojujúci a inšpiratívny človek, sú to práve naše príbehy, ktoré ma držia v nádeji, že toto tu má zmysel žiť. Reálne či vymyslené, s happyendom či bez, myslím, že sa vieme veľa naučiť z každého jedného.

Tak sa teda v tichosti učme.

Prajem nám to veľmi, do tohto nového roku 2022, ktorý mi príde svojím vysokým číslom celkom sci-fi. Keď nás Boh pozoruje, keď nás tá planéta už toľko rokov nesie….a furt sme tupota…to už proste nie je sranda, keď primitív sedí v lietajúcom aute.

Učme sa, tvorme, čušme, buďme veľa spolu aj po samom, načúvajme svojim príbehom, zisťujme, čo od života vlastne potrebujeme a nájdime dostatok síl na to, aby sme si to vzali.

Aby sme si ten svoj príbeh žili čoraz krajšie…

Prajem nám ružovší nový rok!

m.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s