HAPPY NEW WAYS!

Bol to dobrý rok. Bola by som nevďačné premazanča, keby som povedala, že nebol.

Mala som krásne zásnuby a krásnu svadbu. Zostal mi po tom všetkom krásny muž, ktorý sa, napodiv, stále vracia z roboty domov, ku mne. Deň čo deň sa tomu neprestávam diviť. Navštívila som naozaj krásne miesta. Bývame v krásnom byte. Máme auto. Teším sa aj keď sa nemáme radi. S tým autom. Ale ok, aj tak to je krásne, že ho máme, som za neho vďačná. Mám krásnych priateľov a krásnu rodinu. Krásne a veľa sme sa spolu nasmiali. Videla som krásne filmy. Nadchla sa krásnymi vecami. Čítala som krásne knihy. Naučila som sa variť krásne polievky. Viem krásne naprogramovať práčku a umývačku. Nemusím umývať riad, lebo mám krásnu umývačku. No a čo ešte… Napríklad som krásne išla sama vlakom. Krásne som bola občas asertívna. Málo. Ale bola. Krásne som chodila veľa pešo. Lebo som nemala inú možnosť, ale predsa. Boli sme relatívne zdraví aj keď sme tohto roku mali na programe takú zaujímavosť, akou sú vši. Skoro som sa z toho pomiatla. Kamarát povedal, že je to sociálna stigma, a že o tom treba hovoriť, takže #metoo. Momentálne máme krásny vianočný stromček. A vyrobila som sebe aj iným krásne vianočné dekorácie.

Veľa vecí bolo krásnych.

Vo všetkých vymenovaných poloplných pohároch, samozrejme, dokážem na počkanie nájsť poloprázdnotu. Napríklad si pamätám radosť z nášho prenajatého bytu, ale pamätám si aj to, ako som zavrela dvere na svojej izbe u našich, s vedomím, že po dvadsiatichpiatich rokoch odchádzam a vracať sa budem iba na návštevu. Nie je to úplne sranda, tieto krásne prelomy. No a tiež som z niektorých vecí vyslovene sklamaná. Nie, že poloprázdny pohár. Sklamanie! Zo seba samej. Z iných. Z nepodarených rozhodnutí, zo strachov, z vlastnej lenivosti. Z toho, že som mala ísť a nešla som. Z toho, že som mala spraviť a nespravila som. Z toho, že som sa mala sústrediť a nesústredila som sa. Z toho, že som si mala oddýchnuť a neoddýchla som si. Kúpila som si krásny ružový Doller a nepísala som si do neho toľko, koľko som chcela a kúpila som si krásnu ružovú karimatku a necvičila som na nej toľko, koľko som mala. A potom ma bolel chrbát  a pribrala som. Vydala sa, pribrala, taková je to familie. No a možno som ponakupovala pár blbostí a mohla som si radšej hodiť do prasiatka. Mohla som si radšej kúpiť prasiatko, v prvom rade, a hodiť si do neho. Občas som bola lenivá a vyhodila som plast do zmiešaného odpadu. Občas som robila zlobu.

Všetci to takto nejako cítime. Aj dobre aj zle. Aj apokalypsa aj ohňostroje. Aj smútok aj smiech. No a občas je rok, kedy je toho zlého viac ako by bola znesiteľná rovnováha. Vždy si však môžeme nanovo priať, modliť sa a dúfať. Máme tisíc šancí. Môžeme sa zmeniť, naštartovať, prestavať, zorganizovať, opraviť. A preto mám tak rada Silvester a Nový rok. Lebo je to parádny termín na to, aby sme proste začali od začiatku. A čo, že je to klišé?! A čo?!  Dobre, niekedy zasiahne život a vytvorí nepredvídateľné okolnosti.  Ale povedzme si na rovinu, že väčšinou sa nám len proste nechce alebo sa bojíme.

Môj muž vstáva každé ráno cvičiť po tme. Aj keď je hnusne a prší. Ja ho spoza periny pozorujem a som presvedčená, že to je najšťastnejší človek pod slnkom. Aj keby mi sám Dwayne Johnson prišiel prehovoriť do duše aj s Marošom Molnárom o šiestej ráno a sľúbili by mi, že vytrasú zo mňa všetok tuk aj bolesti chrbta,  tak by som jednoducho spala ďalej pokojným spánkom spravodlivých. Ale nie je to len o cvičení o šiestej ráno. Môj muž miluje život so všetkým. Nekomplikuje, teší sa, robí naplno to, čo ho baví a za všetko je vďačný. Sledujem ho z mojich tmavých prízemných kútov a nechápem. Nerozumiem tomu aj keď je to vlastne asi strašne jednoduché. Príliš sa nad tým nezamýšľať a robiť veci aj keď sú našou hlavou ťažko stráviteľné.

Odkryť perinu a vstať.

Zmeniť robotu.

Ísť konečne na preventívnu prehliadku.

Začať písať knihu.

Cvičiť aspoň o šiestej večer, keď už nie o šiestej ráno. (Pokiaľ robíš dlhšie ako do šiestej večer, vrátiť sa ku kroku 2.)

Variť viac doma.

Nežrať somariny, aby som potom nemusela brať Pancreolan, a potom, keď už mi je lepšie, nežrať ďalej.

Písať poctivo blog.

Viac chodiť na diskotéku.

Piť viac vody.

Tvoriť a nebáť sa.

Viac odmrazovať chladničku.

Viac si kupovať letenky za 16 eur.

Kúpiť si prasiatko.

 

Pripíjam na ťažko stráviteľné začiatky, v ktorých nám naša hlava bráni, lebo premieľa a dopredu sa bojí alebo vyhovára. Pripíjam na všetky správne ružovšie rozhodnutia a na záver môj obľúbený patetický citát:

May the tears I cried in 2019 be the nourishment to the soil of 2020!

Keď si neviete preložiť, prihláste sa k môjmu mužovi do jazykovky.

Prajem vám krásny ružovší rok 2020!

m.

 

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s