HOMO HOMINI LUPUS.

Doma nám ešte zostal nejaký alkohol zo svadby.

Ide síce len o čokoládový likér, ale v danom emočnom rozpoložení ma mimoriadne potešil.

I sme si s Miškom vďačne naliali.

 

#VĎAČNE

 

Tento blog veľa ľudí nečíta. Mňa to absolútne netrápi ani nebolí, ale som vďačná, že niektorých vás zrejme úprimne teší, a že akosi vám dobre spraví, keď si niečo odo mňa prečítate. Možno to na vás aj nejako pozitívne pôsobí, alebo čo, ja neviem. Pozdravujem vás, ktorí ma čítate a občas napíšete, že už by som mohla dačo napísať. Prepáčte, ja som teraz taká mimo celá, jak aj celý svet.

Dnes vám napíšem, že ako sa mám a neviem, či to na vás pozitívne zapôsobí.

Urobila som kolosálnu hlúposť, akú by som z psychologického hľadiska a vzhľadom na stav mojej psychiky, žlčníka a duše nemala robiť, ale v dvojizbovom byte toho nie je až tak veľa na robote. Už som vyčistila vysávač, kávovar, šuplíky s papiermi a šanónmi, aj príborník a možno som si potom mala radšej kľaknúť na zem a modliť sa za celý svet, ale neurobila som to…

Miško mal online hodinu a ja si vtedy nemôžem pustiť telku ani čítať, lebo ma to ruší, tak som vzala mobil do ruky a pikala som z jednej strany na druhú. Všade to isté. Správy, tlačovky, reportáže, furt kvôli tomu istému. Prešla som si politické instagramy a facebooky a pod nimi komentáre ľudí. Nepamätám sa, žeby som niekedy tak sledovala politické dianie, ako ho sledujem v poslednej dobe. Možno ma trošku ovplyvnil môj muž. Možno som sa prirodzeným vývinom vecí zmenila a už nežijem ako princezná na hrášku v rodičovskej opatere. Mám vlastnú zodpovednosť, vlastné konto aj vlastný dlh a musím sa zaujímať aj o iné veci, než len o to, aký lak na nechty si za mamkine peniaze kúpim. Ale nejde o to vôbec…jednoducho som si čítala, čo národ slovenský píše.

Čítala som si asi hodinu. Potom som sa rozrevala a išla som mať záchvat do spálne, lebo Michal, chudák, musel nejako doučiť. Bol totiž v práci, i keď to bol kuchynský stôl…

Veľa vecí si spoza tých počítačov a mobilov myslíme. Sme odborníci na všetko. Zalejeme si kávu, otvoríme horalku a začína odborníčenie. Na VŠETKO. V danom momente máme tendenciu si myslieť, že JA som PUPOK SVETA. MOJA firma potrebuje v PRVOM RADE POMOC! MOJE odvetvie je na tom najhoršie! JA som musel čakať na hraniciach! MNE prepadla dovolenka! JA prichádzam o peniaze! JA nemôžem ísť na nechty! JA nemôžem robiť oslavu! JA nemôžem ísť pozrieť babku! JA som si musela kúpiť predražený antibakteriálny gél! JA neviem zohnať rukavice! MŇA zastavili a otravovali policajti! MŇA o jedenástej doobeda poslali preč z obchodu! Zatiaľ čo premiér nerobí NIČ INÉ len TLIACHA! TLIESKAME ŠAŠOVI! TO je LEADER! TO SME DOPADLI! ROZREVAL SA NA TLAČOVKE! TO je VLÁDA! A som zvedavý, KOĽKO STÁL TEN LET DO KROMPÁCH! Na MŇA dnes vyfúkol dym fajčiar na chodníku, výborne, NIKTO TO NERIEŠI! Pre 800 chorých ROČNE na chrípku nikto NERUINUJE EKONOMIKU. HANBA! SKLAMANIE! JA musím platiť podnájom, ale to NIKOHO NEZAUJÍMA!

Viete, ani nejde o to, koho máme na čele. Nie je mi to jedno, ale v PRINCÍPE, by som obdivovala každého, kto by mal v súčasnej situácii riadenie tejto a akejkoľvek inej krajiny na pleciach. Asi to nie je sranda, čo myslíte.

Tak uvažujem, laicky…

Asi je toho veľa a treba veľa vecí riešiť. Asi má každý veľa otázok, ktoré sú ťažko zodpovedateľné. Asi sa treba vysporiadať s mnohými nedostatkami. Asi nie sú na všetko peniaze. Asi treba robiť niektoré rozhodnutia prvýkrát. Asi sa nedá všetko promptne a dokonalo zrealizovať. Asi veľa vecí funguje štýlom pokus – omyl. Asi sme takúto situáciu ešte neriešili. Asi sa spraví veľa chýb. Asi nebude každý spokojný. Asi je to aj únavné. Asi je to brutálny tlak. Asi je to ťažké, asi sa človek aj bojí, aj má toho dosť a aj úplne ľudsky mu praskajú nervy vo švíkoch. Pellegrinimu, Matovičovi aj Mickey Mouseovi, by v takejto pozícii praskali, rovnako ako aj všetkým, ktorí pracujú pod ich rozkazmi z akejkoľvek pozície.

Máme my trošku dôveru a nádej, že možno sú niektoré opatrenia aj zmysluplné a v konečnom dôsledku, na konci dňa, za ne budeme vďační? Chodím každé ráno pešo do roboty, ale keby som pešo ísť nemohla a musela by som včera stáť v zápche, tak by som stála, ak by toto opatrenie, aj keď možno nie úplne ideálne zrealizované, z dlhodobého hľadiska zachránilo život čo i len jednej starej mame. A nehádala by som sa s policajtom, že „Igor nekázal doniesť potvrdenie z roboty!“ Modlila by som za policajta, aj za „Igora“. Aj keby som si myslela, že to dokážem riadiť lepšie.

Prestaňme byť hrdinami doma v obývačke, s napraskanou chladničkou a nenakazenými starými rodičmi. Buďme vďační za to, že zatiaľ z balkóna nepozorujeme, ako vynášajú mŕtvych. Nerozkrikujme sa toľko, ako by sme to VEDELI LEPŠIE, lebo s veľkou pravdepodobnosťou NEVEDELI.

Týždeň pred tým, ako sa u nás prejavil prvý prípad vírusu sme podpísali rezervačnú zmluvu na kúpu bytu. Rovnako sme zaplatili rezervačnú zálohu, o ktorú, samozrejme, prídeme, keď nám neschvália hypotéku, čo sa pokojne môže stať, zo dňa na deň. Každý mesiac platíme pomerne slušný nájom. Naši rodičia nie sú milionári. Michal je živnostník a ako lektor nemôže klasickým spôsobom vyučovať. Ja pracujem v kultúrnej sfére, ktorá je aj za normálnych podmienok na konci „potravinového reťazca“. Nevieme, čo bude a nemáme úplne pokojný spánok. Samozrejme, nie sme na tom ani najhoršie a zatiaľ si normálne kupujeme najdrahšie paradajky, lebo sú slovenské. Ale občas sa za to slovenské v nás strašne hanbím.

Správame sa ako nevďačný, ufrflaný, neinteligentný a neempatický národ. Nepokorný a rozmaznaný. Občas to fakt robíme a dnes som v nervoch, priznávam, povedala, že neznášam Slovákov. Nie je to pravda, emócie ma trošku ovládli. Len neznášam tú našu mentalitu, ktorá sa prejavuje veľmi intenzívne, čím sú časy horšie. V telke sa na seba usmievame, chválime sa za disciplínu, šijeme rúška a kopeme do toaleťákov, ale máme aj svoju odvrátenú tvár.

Herec Janko Jackuliak dnes pridal pod video jednej z premiérových tlačoviek komentár, v ktorom opisoval, čo prežívajú jeho priatelia a rodina v Taliansku. Veľmi slušne nabádal ľudí, aby trošku zmenili optiku, lebo Taliansko by bolo vďačné, keby pár týždňov dozadu prijalo opatrenia, aké tu máme my teraz.

Na to jedna pani odpísala: „pan umelec vy nepoučajte. Radšej si zopakujte školu na vás sa neda a ani nedalo nikdy pozerať. V tom novom živote to je aký výkon. Takže otázky klaďte sebe.“

Veď ľudia sú všelijakí. Veď kadečo už popísali, veď hej. Ale to si fakt nedokážeme ani teraz odpustiť? Málo som toho zažila, stále ma dokáže veľa vecí prekvapiť. Najviac ľudská povaha. Ľudské bezbrehé dno.

Moja stará mama sedí na lavičke alebo sa s úsmevom prechádza po slniečku hore dole po chodníku. Našich starých rodičov zase len tak niečo nerozhodí, lebo tí už niečo prežili. Inšpirujme sa ich pokorou. Žili v dobe, kedy nemohli vyskakovať toľko, čo my a zažili si veci, ktoré by sme my, rozhýčkaní našimi podmienkami nedokázali zvládnuť. Koniec, aký prináša tento svinský vírus si nezaslúžia.

Takéto lamentovanie o politike a spoločenskej situácii mi nie je blízke a asi to tu na blogu robím prvý aj posledný raz. Je to len taký výkrik na neštandardnú situáciu.

Majme rozum, majme sa radi a modlime sa na KOLENÁCH.

Za celý svet. Za milovaný New York. Za Slovensko. Za svoje postoje. Prajem nám pokojnú, no zároveň radostnú Veľkú noc. Možno nám to niektorým aj dobre padne na duši, keď sa neožereme s pol dedinou na Veľkonočný pondelok, či?  Možno si tentokrát aj všimneme, o čom tá Veľká noc je.

Nech sa máme čoskoro ružovšie.

m.

(Chcem ešte povedať, že takto rozhodne za bežného  dňa nevyzerám. Ofinu si sponkujem. Nechtov mám deväť gélových odrastených smerom do Ašu a jeden normal bio, gél odletený. (Túto bilanciu napriek tomu považujem za veľký úspech, mohlo by to byť omnoho horšie.)  Mejkap nenosím, lebo mi potom nejde odprať z rúška. Keďže gro mojich beauty priorít sme si vymenovali a je to teda takzvane na PRT, ostatné ma už ani nezaujíma. Tak nejako dobre mi je. Tak nejako mi je to asi aj jedno momentálne. Tak nejako to v danej situácii nepovažujem za relevantný problém. Pozdravujem všetky ženy, teraz sa trošku vrátime do praveku ku koreňom, aby sme si viac vážili nechtárky a nepresúvali si termíny pol hodinu pred dorábkou. ❤️)

 

 

 

3 thoughts on “HOMO HOMINI LUPUS.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s