KEĎ SOM NAPOSLEDY PLAKALA.

Takže, hneď na úvod, by som rada objasnila, že názov článku som neprebrala Táni Keleovej-Vasilkovej z tajného denníčka pripravovaných kníh, ale normálne mi skrsol v mojej hlave teraz, pred asi minútou. Zamyslela som sa nad poslednými dňami. Nad tým klišé, že čas naozaj veľmi rýchlo beží. Len nedávno bol 1. január a ja som s niekoľkými z mojich najmilších ležala u kamoša na gauči pod tyrkysovou dekou, spolu s Vlas úplne necitlivým spôsobom komentovala Star Wars a všetkým núkala chlebíky, ktoré už osadenstvu vytekali zo všetkých otvorov.  (Ja viem, že 51 chlebíkov pre 5 ľudí je možno trošku prehnaný počet, ale tak použila som tam najdrahšiu šunku z Lidla, tak som to akože nechcela vyhadzovať.)

Ďalej, čo sa ešte stalo:

  • Bola som na Hrebienku. (Nebudem sa k tomu ďalej vyjadrovať. Aj tak som v polovici cesty už VŠETKÝCH nenávidela. Prišlo mi to neskutočne hlúpe trepať sa hore kvôli tomu, aby som videla cca 9000 spúšťajúcich sa ľudí na sánkach a obávala sa toho, že zazriem niekoho v rovnakej bunde.)
  • Spravila som posledné skúšky v živote. Tie vysokoškolské. Je koniec a vôbec to nebolí.
  • Vyrobila som si kresliaci denník, do ktorého si pravidelne kreslím. Popri tom si každý deň zapisujem, čo ma potešilo. Niekedy len to, že som videla veveričku. (Keď niekto o 100 rokov nájde ten denník, tak si pomyslí, že som bola súca na psychiatriu, ale v duchu hesla – zo začiatku možno nasilu myslieť ružovšie – som tam proste musela niečo napísať, však čo si vy myslíte…)
  • V piaty rok cestovania do Nitry som prvýkrát v živote nastúpila do zlého autobusu. Aj som sa v ňom odviezla. Dokonca do Nitry.
  • Tento mesiac som historicky obdržala prvú injekciu do zadku na seknutie v chrbtici. (Ale seklo ma v tej hrudnej, nie v tej zadnej ako u normálnych ľudí, lebo ja musím byť furt špeciálna.)
  • A (zatiaľ) som dodržala všetky predsavzatia. Povedala som si, že nebudem jesť pečivo, (súvis s prežratím sa na Silvestra čisto náhodný), a že prestanem toľko plakať. Z hĺbky duše milujem pečivo. Ale momentálne máme vzťah na diaľku a od začiatku roka sme sa stretli možno trikrát. Je to istým spôsobom krásne a zatiaľ mi to tak vyhovuje. No a čo sa plaču týka, plakala som len raz.

Chcem vám povedať, že som veľký zástanca plaču. Poznám  ľudí, ktorí filtrujú emócie iným spôsobom, ale tiež ľudí, ktorí si okolo nich omotajú elektrický plot a väznia ich vo svojom vnútri. A nejdem riešiť, ktorá alternatíva ma aké výhody, ale cítim, že tak ako pri miliarde iných životných momentov, aj v tomto prípade vyhráva zlatá stredná cesta. Asi ten plač na niečo je, asi je potrebný, keď existuje. No snáď bude jeho úlohou prejaviť sa raz za čas, aby sme sa zase mohli fajne dlho smiať, nie raz za čas sa zasmiať, aby sme mohli fajne dlho revať. A viete čo, mala som obdobia, kedy som fajne dlho revala.

Spätne si uvedomujem, že na takéto dlhodobé plačky som mala poriadny dôvod možno dvakrát v živote. Nie dvadsaťkrát. Proste som takto riešila problémy. Alebo skôr, takto som na ne reagovala. Plačom, smútkom, totálnou nechuťou do ničoho. Keď ste videli rozprávku V hlave, tak ja som bola tá malá modrá ufrflaná. Michal sa však stal mojou inšpiráciou. Naučil ma ako byť na seba trochu prísna a vkuse sa neľutovať. Nikdy v živote som ho nevidela smutného celý deň, možno chvíľu, aj to len kým mi povedal o nejakom probléme, po čom som sa ho vždy súcitne opýtala: „Si smutný?“ A on na to : „Láska, kedy som ja bol smutný, mi povedz?!“ Takže sa učím a snažím, lebo ako vidíte, na môj starý lifestyle nemám vytvorené vhodné melancholické prostredie. 😊

Keď som naposledy plakala, tak som sa veľmi snažila, aby to bolo produktívne.  Aby to bolo rýchle, intenzívne a aby to niečo riešilo. Aj to tak bolo, si predstavte. Ja som si totiž vždy myslela, že revať sa dá iba tak umelecky, že sa necháte unášať na vlnách zúfalstva, pripájate si k tomu všetky životné krivdy, zlé myšlienky, zlé pocity, všetko nahromadíte, pustíte si smutnú hudbu a proste podporujete ten dôvod plaču všetkými možnými ponurými prostriedkami, vlastne si vytvoríte v duši takú fajnú smutnú párty a ste na nej až do rána. Alebo týždeň. Tak to som si myslela. Lenže ne ne ne! Na toto máte právo len výnimočne. Najmä preto, lebo je to vysoko návykové a po nejakom čase to začne rapídne zhoršovať kvalitu vášho života.

Dôvod môjho posledného plaču bol, že som bola preťažená pocitom, že všetko, o čo sa snažím, je zbytočné. Že mi niektoré veci, ktorým momentálne musím venovať veľkú energiu nič nedávajú a vlastne nemajú žiadny vplyv na moju šťastnú budúcnosť.  Ste si všimli, že niekedy musíte také veci robiť? Je to hrozné, nie? Tiež som nezvládala môj skutočný vzťah na diaľku (nie ten s chlebom) a okrem toho som precitla a uvedomila som si, že prvýkrát v živote absolútne netuším, čo so mnou bude trebárs o 5 mesiacov.

Vždy som vedela, že budem na nejakej škole. Lenže teraz už nebudem. A…neviem, kde budem. Tento stratosférický pocit ma jeden večer totálne prevalcoval. A potom som zavolala mojej optimistickej diaľkovej láske aj životnému motivátorovi v jednom (toto sa inak oplatí) a cez svoje vlastné škrenie svedomia z porušeného predsavzatia som sa snažila tento problém trápnym, ale účinným spôsobom na dobré obrátiť. Prišla som na to, že aj to si treba v živote užiť – tú nenalinkovanosť osudu. To, že tento pocit zažívam prvýkrát a možno posledný. To, že nemám absolútne žiadnu, ale že žiadnu predstavu o tom, čo sa bude diať. Že si nalistujem v diári napríklad 18.október a absolútne netuším, kam pôjdem, keď ráno vstanem a či vôbec niekam pôjdem. A či vôbec vstanem, lebo život je nevyspytateľný, že? 🙂

Myslím, že som sa konečne v niečom zmenila. A mám v pláne ešte veľa osobnostných zmien. Pevná vôľa mi nikdy nevydržala ani týždeň, ale tentokrát niečo cvaklo a mám pocit, že tu šlo o silu môjho rozhodnutia. Že som to v niečom konečne myslela naozaj vážne, že som konečne precítila teóriu a prijala pár citátov od Oprah za svoje.

Mojím míľnikom bol maximálne gýčovým spôsobom Silvester, lebo JA MILUJEM SILVESTER. Milujem ohňostroj, milujem trblietky, milujem koniec jedného roka a začiatok toho ďalšieho. Milujem čisté štíty. (V skutočnosti tu ide hlavne o tie trblietky. A o trblietavú sukňu, ktorú som mala na Silvestra a ktorú, pochopiteľne, tiež milujem.)

Vieš, chcem ti len povedať, že keď som to v niečom dokázala aj ja, totálna ZÚFALKYŇA, keď som sa dokázala aspoň rozhodnúť, tak ver, že to dokážeš aj ty. 🤗 A ešte ma život milionkrát preplieska a po napísaní  tejto vety mi vojde do života 18 skúšok, ktorými Boh bude chcieť preskúšať mieru môjho odhodlania a mieru mojej skutočnej vďačnosti naproti môjmu životu. A z osemnástich skúšok nezvládnem sedemnásť. (Toto je dávnejšie napísaný článok. Preto oznamujem, že už som dnes jednu nezvládla. pozn.red.) A je to úplne v pohodičke.  Lebo ja verím tomu, že RAZ príde deň, keď si nebudem vedieť spomenúť na to, kedy som naposledy plakala. 🖤

Už konečne dorevme. A viacerí.

Fotošút.

Už by som tieto fotenia konečne mala začať brať trošku seriózne. Aj by som vám povedala, že z čoho sa skladá dnešný outfit, značky a tak, ale väčšinou mám všetko zo sekáča a napokon, veď vy všetci dobre vidíte, čo mám oblečené. Takže toto všetko, čo vidíte, mám zo sekáča. (Šál mám požičaný od Žof, aby som sa nechválila cudzím perím.)

Momentálne ma skôr bavia tieto príbehy z fotenia. Fotiť som bola s tímom v zložení Lea a Žofa. Lea ma rozosmievala a Žofa ma fotila. Najvtipnejšie boli presuny na miesta fotiek. Všade bol ľad a ja som mala obuté  20 cm platformy. Takže keď sme išli cez sídlisko zakvačené v duchu – jedna za všetkých, všetky za jednu – bolo to, myslím, celkom komické. Chcem vám povedať, že na tieto fotošúty sa viem vždy  fantasticky obuť a topánky sú, ako vidíte, nesmierne podstatné. V minulom poste z bažiny ich nebolo ani vidno, a v tomto ich tiež nevidno, lebo sú celé od snehu. Ale idem do toho s nasadením ružovej časti môjho života.

No, woman, no cry si pusti.

A maj ružovší deň!

.m

Za fotografie vďačím zatiaľ neobjavenej následníčke Alessandry Ambrosio vo  Victoria’s Secret  Žofe. (Vlastne objavenej, lebo Ružovšie. ťa objavilo. A Ružovšie. o počte 6 článkov a 5 views denne je tu už nejaký ten influencer, hej, má to nejakú váhu, predsa len, keď sa táto informácia tu objaví. No.)

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s