Luna Lovegoodová nosila redkvičky v ušiach a bola cool.

Keď môj život spel k bodu, že si založím blog, napísala som dosť veľa článkov dopredu. Lebo nebudem stíhať, čaká ma diplomovka a seminárky, sem tam budem mať depresiu z celého života a posledná vec, čo sa mi bude vtedy chcieť, je pridávať optimistické ružové posty. Tak som si ich napísala akože do zásoby. A zdalo sa mi to strašne rozumné, že ako som to ja dobre vymyslela a aká zo mňa skvelá blogerka bude. A už som sa videla v New Yorku aj s Michalom. (V mojej hlave bude New York vždy znakom úspechu. Som trápna, ja viem. Ale aj keby so mala ležať rovno pod lešeniami s bezdomovcom na Lexington Avenue. Alebo bezdomovkyňou. Aj tak.) Späť k veci. Keď som mala všetko prichystané a chcela som ho spustiť, pootvárala som si súbory s mojimi myšlienkami, aby som skontrolovala, či si ešte stále myslím, že je obsah uverejniteľný. V škole nám hovorili, že texty musia kysnúť, až potom s nimi ďalej môžeme niečo robiť, tak si vravím, že aspoň prvýkrát v živote budem môj pisateľský proces viesť podľa odporúčaného návodu.

No. Bolo to takto.

Začala som čítať a neverila som vlastným očiam. Úprimne, čakala som, že si upravím slovosled, pomením nejaké slová a fajne, zas budem len rada, že moje myšlienky sú publikovateľné. Skutočnosť však bola taká, že som sa v tých textoch akosi nespoznávala. Bolo to všetko a každý, len nie ja. Páčilo by sa to možno niektorým, len nie mne a už duplom nie mojim kamarátom. Musím priznať, že v konečnom dôsledku to boli nepravdy o mojej vlastnej štylizácii viet, o mojich názoroch, a tým pádom o mne. Neviem prečo som písala takto a nechápem, že sa mi to vtedy zdalo dobré. Zrejme som sa snažila naskočiť na nejaký trend humoru, ktorý nemám, ale asi by som mala mať, a tak celkovo byť trendy. A používať slovo „chill“ aj keď som ho v živote v tejto realite nepovedala.

Ešte som tie súbory nevymazala. Pochopte, bolo mi ich ľúto, lebo som nad nimi strávila celé Dušičky 2017. (Až tak mi to vtedy nevadilo, lebo Dušičky nejako neobľubujem. Najmä kvôli ľuďom s igelitkami plnými sviečok a hádkami nad hrobmi, kto komu zapálil a kto komu nie. Aj toto je dedinská realita Pamiatky zosnulých.) Skôr išlo o to, že som mojim článkom venovala čas a s láskou som ich písala. Ale nepísala som tak, ako rozprávam, a to sa už nikdy viac nemôže stať. Myslela som si, že rozprávať inak ako ja je in. Prečo som si myslela, že sa musím po niekom opičiť? A tak celkovo – prečo si to často myslíme, ľudia? Ženy, prečo sa všetky musíme fotiť na internety s jedným peelingom a s jednou nafukovačkou? Ma to trápi celkom. Prečo nie sme svoji, dievky aj muži, krásni, veselí či zdutí? Prečo sme plní zabrzdenej kreativity? Ja vám poviem prečo. LEBO si myslíme, že nemáme dobrý vkus.  LEBO si myslíme, že nemáme dobré nápady. LEBO si myslíme, že nemáme právo vymyslieť novú cestu. Že nie sme kompetentní. A že keď to urobíme, tak všetci prídu na to, že sme podvodníci. Že sa tvárime, že vieme, ale nevieme. Ale viete čo, je to presne naopak. V skutočnosti sa stávame podvodníkmi vtedy, keď cudzie pokladáme za svoje. A hráme sa, že sa nám s tým pocitom dobre žije…

Už to nerobme, dobre? V žiadnej oblasti nášho života.

            Tie články si nechám, aby som mala pamiatku. Viete, takú tú odstrašujúcu, ako keď si pozeráte fotky z piatej triedy, kedy ste si prvýkrát vytrhali obočie. („Vyzeráš ako hoštaplérka!“, povedal môj oco, keď to videl. Zároveň pozdravujem Verču, ktorá sa dodnes na tomto výroku rehoce. Porehoc sa aj teraz.) Už nebudem nasilu písať „štýlovo“ ani nasilu písať dopredu. Už budem iba tak normálne, keď to na mňa príde, po svojom smiešne a po svojom na vážno.

            Morálne ponaučenie:

Každý si nájdite svoj štýl a nebuďte ako posledný stánok v Poľsku na trhoch! Rovnaký ako tých 142 pred ním.

V prílohe pripájam fotografie, ktoré sme fotili v -100 stupňoch s Verčou v takom blate, že som moje veľmi vhodne zvolené ihličkové opätky zo semišu! mala celé v zemi. Nebezpečne som sa zabárala, a keď som si už myslela, že skončím ako Fernando v Skrytej vášni v bažine, v poslednej chvíli som zbadala voľne pohodenú zhnitú kachličku, ktorá tam ako na zavolanie ležala a vlastne mi zachránila holý život. Som sa teda na ňu postavila a photoshoot sme mohli dokončiť. Potom sme boli nútené vyzuť sa na chodníku a oddriapovaniu 20 cm blata z podrážok sme museli venovať určitý čas. Ako vidíte, v duchu originality som vybrala úžasný spot na fotenie. Vskutku jedinečný.  Ale nevadí mi to. Nič z toho mi nevadí, dokonca ma to teší.

PS: A ešte, ak nerozumieš nadpisu tohto článku, v skratke – Luna Lovegoodová je postava z Harryho Pottera. Podstata jej charakteru spočíva v schopnosti ísť proti prúdu. Myslím, že celý príbeh ukazuje na to, aké veľkolepé, ušľachtilé a napokon aj vysoko ocenené je rozhodnutie zvoliť si vlastnú jedinečnú cestu. Aj keď je, of kors, náročná. Tým chcem povedať, prosím, prečítajte si do konca života aspoň raz Harryho Pottera. Možno mu budete lepšie rozumieť. Tomu životu. 😉

(Prepáčte, nechala som sa uniesť. Estetik vo mne sa nezaprel a musela som urobiť krátku interpretáciu. 😀)

Maj ružovší deň!

.m

Za fotografie, trpezlivosť, entuziazmus a obetovanie drahých kožených čižiem vďačím mojej Verči.  (A ešte za to, že je soulmate.🖤)

 

2 thoughts on “Luna Lovegoodová nosila redkvičky v ušiach a bola cool.

  1. Na tých fotkách vyzeráš ale celkom stabilne… ale zdanie klame, ja viem. Tvoje oblečenie sa mi vždy páčilo a Harryho Pottera si asi nikdy neprečítam… neviem prečo, neláka ma. Mám v knižnici mnoho iných knih, do ktorých by som sa zaboril radšej, ako do Pottera. Asi ma odradilo to, že v nejakých 12tich rokoch som sa prehrýzal cez 60 stránok prvej časti a potom som to radšej odložil, lebo ma to nebavilo. Teraz mám určite iný názor a iný vkus, ale i tak.
    Ísť vlastnou cestou je sranda, robím to už asi dlhší čas. Vtedy ťa začne veľa ľudí bez príčiny nenávidieť, ale získaš aj veľa cenných známostí a priateľov.

    Like

    1. Ahoj Charlie! 🙂
      Zdanie brutálne klame, veľmi často. Keď si dám dobrý make-up, dobrú voňavku a oblečenie, ktoré vyzerá, že som šťastný človek, lebo som mala ráno energiu poukladať ho na seba pekným spôsobom…všetko zrazu vyzerá dobre a stabilne. Ale ja si myslím, že tieto formy maskovania sú fajn. Práve preto, lebo samotný proces skrášľovania na chvíľu zmení moje myslenie a potom je naozaj zrazu všetko lepšie. 😀 Niekedy, keď sa zlepšia veci viditeľné, zlepšia sa aj tie neviditeľné, vnútorné a naopak. U mňa to tak nejak súvisí aj keď to rozhodne nedávam na jednu úroveň!
      Čo sa Pottera týka, je veľmi zvláštne, koľko ľudí to nebavilo a nemalo chuť čítať. Podľa mňa na niektoré knihy musí človek dozrieť, každý v inom čase. Prvý diel som prečítala keď som mala možno 10 rokov, takže zrejme mi to vtedy nejak vyhovovalo, lebo tá prvá časť je trochu detská, ale čím to ide vyššie, tým je to dospelejšie, tým mi je to bližšie, tým sa v tom viac nachádzam. Logicky, lebo aj Harry dospieva. Neviem…ja som za túto knihu veľmi vďačná a celkovo z hĺbky srdca obdivujem Rowlingovej fantáziu vytvoriť tak veľkolepý svet, ktorý sa teraz už premieta do iných diel a stále sa to nevyčerpáva…proste mám harrypotterovskú obsesiu trošku, no, priznávam. 🙂
      A presne Charlie, vlastná cesta je sranda aj nie je, ale čo ja tu rozprávam, však ty by si mohol o tom knihu napísať podľa mňa! 🙂 Mimochodom…ako si na tom s tým písaním? Vždy som obdivovala ako si si počas nudných prednášok robil svoje, si ma vlastne inšpiroval a od istého času som to začala robiť aj ja. 😀

      Like

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

w

Connecting to %s