MESAČNÁ KRAJINA. SEM – TAM PIVÓNIE.

 

Neozvala som sa, na môj vkus, pomerne slušnú dobu.

Ak sa pýtate prečo, na vysvetlenie použijem príklad z lietania. Pri každej inštruktáži pred letom vás letušky upozornia, že v prípade poklesu tlaku v kabíne si v prvom rade musíte nasadiť kyslíkovú masku vy, až potom ju nasadíte svojmu dieťaťu. Akokoľvek sebecké sa nám to môže v prvom momente zdať, má to svoj význam aj logiku. Jeden zo zákonov života totiž je, že keď sa nepostaráš prioritne sám o seba, nemáš sa ako postarať o iných.

Chceš či nechceš, je to tak.  

K situácii, ktorú sa snažím vysvetliť…

Dôvodom, prečo som sa nehlásila o slovo bola akútna potreba nasadiť si kyslíkovú masku, potreba všetko predýchať. Bol to čas, ktorý slúžil na záchranu môjho zdravého rozumu. Veď ako som sa mohla snažiť o to, aby Ružovšie. dýchalo, keď som bola sama sekundu pred zadusením?

Preskočiac vágne omáčky, prejdime k podstate veci, k vysvetleniu, čo tento stav spôsobilo. Budem sa snažiť vyhnúť zbytočnej dráme aj keď už teraz viem, že sa mi to nepodarí…vlastne, aby som pravdu povedala, v hĺbke duše tuším, že moja snaha bude napokon nulová.

V celej kauze totiž môžeme mnohé veci označiť za zbytočné, moje dramaqueenstvo to však nebude, lebo vďaka nemu sa mi aspoň na chvíľu uľaví.

Ako mnohí viete, posledné mesiace bola moja pozornosť upriamená na jediný cieľ – dokončiť vysokú školu. Musím povedať, že sa mi to podarilo. Som Mgr. Napriek tomu, že poslednú métu sprevádzali krušné chvíle a myslím, že to nepreženiem, ak poviem, že častokrát až fyzicky bolestná drina, pravdou je, že v cieľovej rovinke mi chýbalo to, čo by tam malo byť prítomné na prvom mieste.

Radosť z dosiahnutia niečoho, za čím som smerovala päť rokov.

Sprievodné pocity tohto úspechu mi totiž nakopali do zadku ešte som len vyšla z dverí, v ktorých prebiehali štátnice. Dáme stručný report, pred, počas a po:

S prípravou a učením som to, samozrejme, preháňala. Učila som sa napríklad do pol druhej v noci asi dva týždne a dva týždne pred tým asi do jedenástej. Prepisovala som si poznámky poznámok, ktoré som si skrátila a potom ešte raz prepísala, lebo boli napísané škaredo. Potom som si ich napísala aj vo Worde, lebo ma vlastné písmo rušilo a chcela som namiesto odrážok použiť súmerné wordovské srdiečka, a  potom som si niektoré aj nalepila na dvere. Vo viacerých prípadoch som si ešte aj tie, áno, správne tušíte, prepísala, lebo sa mi nepáčila farba fixky, ktorou som si zvýrazňovala dôležité pojmy. Pomedzi to pár psychických zrútení a tak, normálka. Dnes už viem, že keby som čo i len tušila, že si vytiahnem otázky, o ktorých obsahu nebudem mať ani poňatia, že vôbec existuje, tak by som sa radšej rozhodla pre kvalitný štvortýždňový spánok a 50 hnedých vlasov navyše, ktoré v sivosti momentálne prekonávajú aj Dumbledora, a ktorých mladosť mi už nikto nenavráti.

Ale to vlastne nie je až také podstatné. Čo sa dialo ďalej…

…takže vyjdete z tých inkriminovaných dverí, nastane na asi jednu minútu opadnutie stresu, a potom vám to pomaly ide docvaknúť, ale sa to potlačí nejako, veď tešiť sa máte, dáte na prázdny žalúdok (teda na pol rožka čo ste zjedli ráno v posteli o piatej, keď ste sa ešte snažili učiť otázky, ktoré si nevytiahnete) pohár vína so spolužiakmi, že akože oslava, rozdáte kvety, rozlúčite sa, vrátite sa na intrák, vyzlečiete si tie spocené šaty, v silonkách, ktoré vám rozdeľujú brucho na dve časti (a vy si uvedomíte, že asi takto nejako to vyzeralo, keď Mojžiš rozdelil Červené more) si ľahnete na posteľ, tak jak ste (ja som si napríklad ľahla ešte aj na rozbité zrkadlo, ktoré mi ráno od nervov vypadlo z ruky, čiže na tie črepiny) no a teraz ležíte a snažíte sa pochopiť z celej sily, že čo do pekla idete robiť ďalej so svojím životom. 

Pocit, na ktorý sa nedá pripraviť. Aj keď o ňom od začiatku viete, že príde.

Pocit, z ktorého si so spolužiakmi robíte srandu pomedzi prednášky, ale to len tak na „polovážno“, že budete robiť v O2 alebo v Lidli (čo vôbec nie je problém, problém je to, že ste sa nemuseli po nociach učiť Kanta, Derridu či Freuda, keď ste tam chceli robiť). No, ale ako hovorím, to len tak zo srandy, lebo v kútiku duše dúfate, že vo vašom prípade to tak nebude, veď ste šikovník, veď ste sa snažili, veď ste sa učili, veď to bude iné, veď treba pozitívne myslieť…veď.

Na ten problém však skôr či neskôr narazíte. Nedá sa mu uniknúť. Problém, že študujete školu, ktorá je síce krásna, no do veľkej miery bláznivá a nepochopená a mrzí ma, že to poviem, ale pre drvivú väčšinu nepotrebná. A vás aj baví byť tým bláznom, baví vás byť Quasimodom, Don Quijotom, mladým Wertherom či Bridget Jonesovou, baví vás premýšľať o veciach, ktoré vás bavia, baví vás vziať papier a pero, a písať, a písať, a smiať sa pritom, a robiť landart v mláke a nezdá sa vám to zbytočné, lebo ono to asi ani nemôže byť zbytočné, veď nakoniec aj cítite, že niečo hlboko vo vás sa mení a rastie a možno aj trochu kvitne, veď taká krásna je tá estetika a niekedy aj škaredá aj nechutná, ale tak krásne nechutná.

Popri tom však po celý čas v sebe potláčate neúprosný fakt, a to, že vaše bláznovstvo je síce roztomilé, ale keď dôjde na lámanie chleba, víťazom sa  stáva niekto, kto bol 3x na stáži v zahraničí alebo ovláda na úrovni C1 aspoň jeden jazyk, alebo ovláda podnikové hospodárstvo, skladové hospodárstvo, alebo aspoň podžubanú obsluhu paletového vozíka, alebo vie robiť inventúry a uzávierky, alebo minimálne vie, čo je to inventúra a uzávierka a vie kto komu vystavuje faktúru a čo je daň, alebo vie prinajmenšom ROBIŤ V EXCELI, KEĎ UŽ NIČ…

…dobre, toto je trápne. Ale musela som to povedať. Lebo momentálne vidím ten povestný pohár, o ktorom všetci hovoria, že ho treba vidieť poloplný, skôr poloprázdny.

Viete, pokiaľ nemáte ani náhodou povahu radostnej sojky, dúhového jednorožca či skákajúceho delfína, pokiaľ ste trošku aj melancholický typ, pokiaľ si musíte založiť blog s názvom Ružovšie., dať si obraz na stenu „Ružovšie.“ a musíte sa NÚTIŤ myslieť ružovšie, pokiaľ sa tým životom zvyknete predierať ako na natrieskanej party (čo by ani nebol problém – problém je to, že vy nie ste J Lo, nepretancujete sa s tým veľkým pekným zadkom pomedzi všetkých, nevycedíte na bare pohár vodky a neodkráčate z lokálu ako pani, vy sa skôr cítite ako Baby, ktorá přinesla meloun, tancovať nevie, má na sebe jeden veľmi smutný svetrík, teda nespĺňa dress code a vlastne ani žiadny iný code, všetci do nej narážajú a ona si nevie spomenúť, prečo tam je)…pokiaľ sa aspoň s niektorými bodmi stotožňujete, tak vás tento pocit skrátka prevalcuje.

To, že váš „diplom na krásu“ absolútne nikoho nezaujíma. Ani tých, čo by mal zaujímať. Ani v miestnej mekke umenia vám tety nevenujú ani jednu rozvitú vetu, iba slovo „nie“ a vtedy si uvedomíte, že oni asi diplom krásy nemajú, lebo keby mali, tak by ich v škole naučili, že „nie“ nie je odpoveď, lebo odpoveď bez odôvodnenia nie je odpoveď, ale teta radšej strčí hlavu do neexistujúceho šuplíka a ráta neexistujúcu tržbu z nulového počtu predaných lístkov nulovému počtu návštevníkov danej umeleckej inštitúcie. A môže sa stať, že je toho na vás veľa, že vo vás vzplanie hnev a ani neviete voči komu či čomu ho nasmerovať, ale spôsobí to, že ani vás ten diplom akosi nezaujíma. A vlastne…veď nič vás nezaujíma.

A vtedy je najvyšší čas nasadiť si masku a dýchať, lebo sa nachádzate v štádiu „sekunda pred zadusením“. Možno vás premôže presvedčenie, že všetko, absolútne všetko bolo zbytočné. Nával sebaľútosti, ktorý sa pár dní nedá zastaviť. Vyťahujete životné krivdy začnúc materskou škôlkou, kedy ste boli na poslednom mieste v klzakovaní sa dole Franekovým kopcom, lebo ste mali ZLÝ KLZÁK, a že váš život už vtedy bol predurčený na neúspech, lebo ste mali od malička talent zlého výberu, robili ste zlé rozhodnutia, zlý klzák v škôlke, zlá vysoká škola….a takto to ide niekoľko dní, až kým nevymenujete všetky krivdy, nepoľutujete sa dostatočne, nevymenujete všetky dôvody, neobviníte všetkých…Vy totiž máte kyslíkovú masku, ale lietadlo sa stále rúti k zemi. Potom sa týždeň nerozprávate s frajerom, lebo on je tá radostná sojka, skákajúci delfínik a veď on vám nemôže rozumieť, on nevie, čo je to trpkosť života, on nebol v takej situácii a vlastne veď nikto vám nerozumie aj tak…

A sedíte v kresle s duševnou rozorvanosťou, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani Virginia Woolfová a premýšľate nad tým, čo napísať do životopisu, čo je horšie – kde ho poslať, uhýbate sa ľútostivému pohľadu tety na úrade práce a snívate, žeby ste chceli žiť na planéte, kde by hlavnými požiadavkami na zamestnanca bolo:

– vedieť krásne naaranžovať pivónie do vázy či ozdobiť vianočný stromček

– ovládať základné zákonitosti nakupovania v second hande a mať skúsenosti s následným vyskladaním outfitov minimálne pre pol dediny

– schopnosť vytvoriť makeup pre kamošku na svadbu, ples alebo stužkovú

– orientovať sa v lifestylových trendoch z Pinterestu

– vedieť vytvoriť krásnu nástenku, adventný veniec či ľúbezné kompozičné usporiadanie predmetov na poličke

– vedieť ošmirgľovať a premaľovať nábytok alebo radiátor na bielo

– vedieť poradiť dobrú hudbu, film alebo seriál

– mať prehľad o najkrajších obaloch na trhacie vreckovky v Tescu

– mať zručnosti v maľbe mramorovou technikou na fľašky od detskej výživy

– diagnostika akéhokoľvek zdravotného problému pomocou Googlu výhodou….

A potom si uvedomíte, že vy nechcete byť len tak hocikoho zamestnanec, ale svoj zamestnanec, chcete mať krásne kvetinárstvo, kaviareň, bar, salón krásy, sekáč, galériu aj s antikvariátom, najlepšie naraz.

A vedľa by ste vyrábali nábytok z pneumatík. Vlastne, vedľa by bol iba showroom, nábytok by ste vyrábali doma v garáži!

A tieto všetky zručnosti by sa vám na to jednoznačne zišli!

Ach, viem, čo si mnohí myslíte. Že mi šibe, že som z inej planéty, a že je bolestné mať takéto megalomanské sny. A vy ostatní si myslíte, že to príliš prežívam. Že sú ľudia, ktorí vyštudovali právo, dreli 150x viac ako ja a robia niečo úplne od veci, čo by mohli robiť pokojne aj bez vzdelania a sú radi.  Alebo, že to chce všetko čas. Že to chce rozhľad a rozlet. Alebo, že toto, čo tu ja vykladám, nie je skutočný životný problém.

A chcem vám povedať, že možno máte všetci pravdu. Ale niektoré moje prežívacie procesy jednoducho nedokážem zastaviť aj keď sú hlúpe a nedospelé. Isté životné stavy potrebujem prežiť intenzívne a so všetkou drámou, aby som sa dokázala pohnúť ďalej alebo aby som sa aspoň dokázala  pripraviť na posun, ktorý má pre mňa Boh pripravený. A myslite si čo chcete, ale som presvedčená, že z určitých vecí mám právo byť aj smutná, že pri niektorých rozumzastavujúcich momentoch, pri tých mám právo siahnuť po riešení spravodlivého hnevu.

Lebo to inak neviem. Aspoň pre túto chvíľu.

Uzavrela by som to tak, že momentálne som v stave rekonvalescencie. Niekedy mi ešte prepne a čítam si pol dňa svoju diplomovku a plačem pri tom, že ako som sa na tom zbytočne natrápila, ale musím povedať, že som na tom lepšie ako na začiatku a stále verím, že sa mi časom rozsvieti a budem vďačná za všetko, čo momentálne vyhodnocujem ako zbytočnú stratu môjho času. A postupne to ide. Jedno s druhým.

Prichádzam na to, že teta na úrade práce je fajn žena, lebo sa so mnou veľmi milo zhovára a lebo ma na zvonení Boogie Wonderland od Earth, Wind & Fire. A to akože nemôže byť zlý človek, tým pádom. Ďalej si uvedomujem, že je nevyhnutné, aby som niektoré veci začala brať ako humor zo zdroja toho najlepšieho humoristu. A že nie je slušné, aby som sa na vtipoch nesmiala len preto, že im nerozumiem. Lebo neskôr mi budú vysvetlené a sa ušúlam od smiechu. Alebo minimálne pousmejem.

Neskôr.

Keď definitívne odložím kyslíkovú masku a začnem opäť veriť v krásu svojich bláznivých snov, ktoré nezahŕňajú obsluhu paletového vozíka, ale zahŕňajú čistú koncentráciu mňa, mojej podstaty, toho ako som bola šalamúnsky stvorená. Lebo viete, ja som to nevymyslela, že chcem byť majstrom kladenia pivónií do váz, ale niekto, kto verím, že vie…že čo s tým ďalej.

Tak. Teraz už, dúfam, chápete. Bola som ticho, lebo som bola opakom každej jednej aspoň trochu motivačnej vety tohto blogu. Bola som ticho, lebo som bola antiružovšie. Lebo som revala a žrala pečivo hlava nehlava. Ale teraz sa už veľmi snažím naskočiť na tú prospešnejšiu vlnu. Aj keď dnes to ešte nie je na morálne ponaučenie.

Veď ste si už určite všimli, že Ružovšie. je len moja nedominantná časť a niekedy stráca dych.

Keď hľadá pivónie…uprostred mesačnej krajiny.

S ružovou láskou,

magisterka.

 

Za fotografie vďačím môjmu bratovi.

 

 

 

4 thoughts on “MESAČNÁ KRAJINA. SEM – TAM PIVÓNIE.

  1. Och ano, takyto stav, uplne taky isty som mala aj ja po skole. A to som teda skoncila anglictinu, mala som pocit, ze ma predsa musia zobrat vsade. Uz ked nie za ucitelku vselijakych institucii, tak niekde na administrativu (nejake male skusenosti som mala), ale zial, nikde nic…a uz to slo…z depresie do depresie, kazdemu sa darilo najst nejaku pracu. Ani na tu predavacku ma nechceli, ved som predsa Mgr. Potom sa “to” vyriesilo same…. otehotnela som, a bol to ten najlepsi napad s manzelom, ako prekonat tento moj stav . Odporucam 🙂 🙂 🙂

    Liked by 1 person

    1. Ja som VEDELA, že nie som sama! Ďakujem za spolupatričnosť! ❤️ No a k tomu materstvu…Nebudem sa tváriť, že som si nehľadala koľko dostane človek tesne po vysokej od štátu materskú. Nebudem sa tváriť, že z mojich úst nikdy nevyšla veta: Však budem mať dieťa a získam tak zmysel života! Ale povedzme si na rovinu, no nevyznieva táto veta debilne?! Srší z nej čisté zúfalstvo, a to dieťa by potom bolo čo, nálepka? Z mojej strany by to chcelo ešte pár iných, psychických aj životných krokov, ktoré by tomuto rozhodnutiu predchádzali. 🙂 Ale pre tých, ktorí sú na to pripravení, je to jednoznačne riešenie a možnosť a cesta! 🙂 Pekný ružovší deň! 🙂

      Like

  2. A však si zabudla, že ty, Karolko (a dúfam že aj mňa zoberiete do partie) budeme mať agentúru na organizovanie eventov a svadieb a tak? 😍💙 a ty budeš robiť tie najkrajšie stoly a kytice a budeš nám hľadať šaty v sekáčoch 😊 dokonalý plán! Vždy sa mi páčil. A stále v neho tajne verím. 😻😻😻

    Liked by 1 person

    1. Áno, mali by sme apelovať na Karolka, som za. Ty budeš právny poradca, ja budem majster kladenia pivónií do váz a Karol bude styk s verejnosťou. 😀 Ešte nám treba investora. Taký detail malý.

      Like

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

w

Connecting to %s