MILUJEM BARY. PLNÉ VINY. PLNÉ PRÍBEHOV.

 Spomienky sú pre mňa bytostne dôležité. Tie škaredé sa učím vytesňovať, tie pekné vyťahujem na povrch čo najčastejšie. V poslednej dobe sa pomerne často vytrácam do sveta mojej šťastnej minulosti. Keď píšem a nevládzem pozerať do počítača (alebo aj vládzem, len sa mi jednoducho nechce), vtedy sa – akože tak relaxačne – na pár sekúnd pozriem z okna. Pokiaľ predavačka z obchodu práve neodbíja s metlou cencúle alebo sa tam von nedeje nič minimálne rovnako zaujímavé, zapozerám sa do hypnotického nápisu „FRESH POTRAVINY“ a moja myseľ  sa razom ocitá inde. Na lepších miestach, pri lepšej aktivite než je písanie diplomovky, s tými správnymi ľuďmi, za prítomnosti tej správnej atmosféry…spomínam. S úsmevom na perách.

Keďže sa pomaly, ale isto budem musieť vzdať vlakov zadarmo (čo ma až tak netrápi, lebo som pánska a do Nitry, kde študujem, chodievam  autobusom), ďalej legálneho bývania na internáte, ISIC-u a teda, čo je najdôležitejšie, ducha študenstva, chcem spomínať hlavne na to, čo je pre obdobie štúdia (a nielen toho vysokoškolského) charakteristické. Ja vám poviem, že čo to je, keby ste nevedeli.

Je to CHODENIE PO BAROCH.

A cítim strašnú nostalgiu, lebo aj keď mám len pouhých 23 rokov, vnímam,  že toto je koniec jednej éry, že čoskoro sa uzatvára niečo, čo sa už nebude opakovať a aj keby, tak to nikdy nedosiahne feeling študentskej slobody. 😌

 Takže v prvom rade by som chcela uviesť veci na pravú mieru. Ja som nikdy nebola taká tá party girl, čo chodila po diskotékach každý piatok a sobotu. Neviem, či som niekedy bola von dva razy po sebe alebo dokonca dva víkendy po sebe. (Nerátam internátnu krčmu, to je iná kapitola, ku ktorej sa dostaneme. Tam sa mohlo stať, že som do nej šla dva dni po sebe,…ale to je INÉ.) Pokiaľ viem, NIKDY som nešla Z BARU v stave, za ktorý by som sa musela hanbiť. (Akože neručím za všetky moje garderóby, priznávam, že možno nie vždy vyšli. A raz som išla revajúc, ale tak, že som bučala jak slon, ešte som aj utekala popri tom a podľa mňa som vyzerala ako z hororu, keďže sa mi začal roztekať môj 4-vrstvový make-up. Predstavte si to. Uznávam, že toto bola zrejme hanba, ale k tomu sa tiež dostaneme.) Skôr narážam na to, že som sa v bare nikdy neožrala ako doga, nevešala som sa po mužoch a ani som netancovala žiadne obscénne erotické tance. 😀 Toto všetko som zažila a videla na vlastné oči, ale myslím, že kto ma pozná a kto si so mnou čo – to odžil, vie, že hovorím pravdu. Nemám nad hlavou gloriolu, ale vždy som mala podvedome nastavené hranice, že odtiaľ – potiaľ. A som za túto kontrolku vďačná, lebo slušný nočný život si vyžaduje vysoký stupeň ostražitosti. Treba si dať pozor na seba a na všetkých, s ktorými ste prišli. Tohto hesla som sa vždy držala aj držím, rada na nezaplatenie.

Bary (všeobecne ako inštitúcie 😀 , ale aj konkrétne miesta) mám rada asi preto, lebo tam v konečnom dôsledku každý ukáže svoju pravú tvár. Veci sa tam väčšinou dejú úprimne, rozhovory sú uvoľnené a bez problémov sa prihovoríte cudzím ľuďom, aj keď na ulici by ste to nikdy neurobili. Cítite sa byť bližšie k ostatným, a to nie len fyzicky, keď je plnka, ale aj psychicky, pretože ste tam poväčšine prišli so zámerom prežiť príjemný čas. Už v akejkoľvek forme, akýmkoľvek štýlom. Ružovšie povedané. (Niekedy sa môže stať, že niektorí ľudia prežívajú príjemný čas, ale ostatným je z ich príjemnosti skôr nepríjemne. Chápete. Ale to je tiež na dlhšie, tam dnes nezachádzam.) Ďalej ma na baroch teší tlmené svetlo, tanec, hudba, lepšie alebo horšie rozhovory, lepšie alebo horšie zážitky, no a na nich založené príbehy, na ktoré sa potom spomína. Milujem ten barový pocit, tú barovú atmosféru. Baví ma pozorovať ľudí, sledovať, akí sme niekedy priehľadní, ako nám vidno až do žalúdka a dievčatám niekedy aj fyzicky, že. A občas je v tých baroch ešte aj pekne. Ale nesmie to byť prehnané, lebo to je potom nuda. Sterilný bar, to nie je dobrý bar. Podľa mňa.

Asi ste už oboznámení s celou omáčkou a môžeme prejsť ku konkrétnostiam, lebo konkrétnosti nás na rozdiel od omáčok častejšie dovedú k pochopeniu. Dúfam.

Takže, barové záblesky:

Pamätám si, že keď som mala 12 rokov, prežívala som pubertu najsilnejšieho kalibru. Keď sa tak nad tým zamyslím, ani neviem, kým som bola. V tom čase zrejme človekom milo strateným, bez názoru ako všetci pubertiaci. Vlastne som nebola ničím špeciálna a prežívala som veci prirodzene patriace k tomuto obdobiu. Takže, keď som mala tých 12 rokov, sedela som v krčme, ktorej sa hovorilo asi Terasa (vo Svite pri plavárni) a fajčila som svoju prvú cigaretu, tváriac sa, že mám 18. Keď dnes prídem na plaváreň a som odmaľovaná,  teta mi chce dať detský lístok do 15 rokov. Tak si predstavte, ako to asi vyzeralo. Bola som tam s ľuďmi, s ktorými dnes už nie som v kontakte, bolo to celé tak nejako do červena a hral sa tam biliard. Zhrnula by som to ako…objavné. Možno preto to ostalo zapamätané. Úprimne, na toto nespomínam, keď pozerám na nápis Fresh, ale nejako som moju barovú éru chcela uviesť. Potom som vo svojej pubertálnej stratenosti chvíľu pokračovala, ale nejako som si tú barovosť neužívala. Tam vtedy išlo o iné veci. O veci pubertálne. (Zavádzam nový pojem „barovosť.“ Znamená to takú radosť z nachádzania sa v bare a radosť z atmosféry tomu prislúchajúcej. Tak dajak by som to…)

Zmena nastala, keď som bola na gympli. Pretože práve tam som stretla tých správnych ľudí, s ktorými som mohla chodiť po baroch a vznikali z toho zážitky. Nechcem tým povedať, že dovtedy som nestretla správneho človeka, stretla a viacerých, ale nie všetci kamaráti sa hodia na všetky vaše obľúbené životné aktivity. To ste si asi všimli. No a na tom gympli, to vám bola barovosť niekedy. Pamätám si, ako som sa raz so spolužiačkou ocitla o pol 3 v bare v Aqua City s takými dvoma chlapcami a ona potom na chvíľu odišla a jeden z nich mi rozprával o tom, že túži  mať rannú talkshow v telke. Už som ho potom nikdy v živote nevidela, ale taký milý rozhovor to bol, dúfam, že sa mu to raz podarí! Pamätám si, že tam vtedy hralo Dark Horse od Katy Perry. Potom si pamätám, ako mala ďalšia spolužiačka narodeninovú oslavu v Rock Fabric a dostala akvárium s rybou. Pamätám si, že som u nej spala a na druhý deň bola škola. Vtedy sme si riadne fičali na Gossip Girl, tak sme v zamračenom počasí vo veľkom štýle prišli do školy so slnečnými okuliarmi na očiach ako teenage celebrity z Upper East Side. (Akože sme tým chceli dať najavo, že zakrývame známky po prehýrenej noci, že sme najväčšie rebelky a že máme brutálne zaujímavý život. ) Potom si pamätám, ako sme po písomných maturitách išli do Crazy. Pocit – všetci sme ich napísali strašne zle a nikoho nezoberú na vysokú školu. Pili sme becherovku a o siedmej večer prišli po mňa autom rodičia, čiže sme tam sedeli väčšinu dňa. Doma som sa v stave ľahkej pripitosti rozrevala a vyplakala som všetky krivdy môjho života. Oco ma kameroval. Máme o tom aj záznam. Plakala som, že som v teste nedala bodku za s.r.o., že nikdy nepôjdem do New Yorku, a že cez google maps to isto nie je tak, ako naozaj. Pamätám si, že som dávala smrkať moje handrové bábiky a dávala som im kvapky do nosa. Potom bolo veľa iných krásnych večerov, veľa času, ktorý stál za to. Bolo nám dobre na iných miestach alebo aj v baroch, len sa na to zabudlo. Ale dnes to je výlučne o pamätných barových okamihoch, takže pokračujeme.

Vysoká škola. Kľúčový moment nastal, keď som prvýkrát vošla do Pify. Bol to bar v areáli internátu. Vôbec to nebol pekný bar. Nič na ňom nebolo pekné. Bol to pajzel prvej triedy, ale milovala som ho z celého srdca. Takto. Najprv nie. Najprv som vošla a hneď vyšla. Lebo ja som nóbl, ja som z Upper East Side (maximálne tak Upper East Side, Batizovce), ja po takých pajzloch nechodím, ja mám nejakú úroveň.  Mladosť – pochabosť. Nevedela som, čo je v živote dôležité. Pifa, to bol taký bar, kde ste išli na jedno pivo o pol ôsmej večer a vrátili ste sa o piatej ráno.  O šiestej ste vstávali na vlak a so spolubývajúcou  ste s výzorom votrelca jedli na zemi v chodbičke kaiserky so suchou salámou. Pifa, to bol taký bar, kde ľudia chodili v župane. A kde si dievčatá obúvali kotničky, ako by Valika povedala, jak keby išli na odpust. Pifa bolo miesto, kde bol občas ožratý dídžej, tak som si išla sama pustiť Party DJ od Dary Rolins a potom aj Can’t Feel My Face od The Weeknd. V Pife som druhýkrát v živote videla Michala ako zabraňuje jednému opitému chlapcovi dvíhať jedno dievča. V Pife sme spolu tancovali do záverečnej. Ale normálne, že slušne tancovali. O dušu. Žiadne lepenie sa a olizovanie.

V Pife ste si na dievčenských záchodoch vypočuli všetko o všetkých. Nehovorte to mamke, ale raz som išla do Pify chorá ako pes, nevydala som zo seba ani hláska a celú noc som tam pila čaj s medom. Utekala som tam v nejakom tieločku z intráku v mrazoch, lebo veď však kto si do Pify berie bundu.  Musela som tam ísť, lebo tam bol Michal. Chápete. V Pife sme raz boli do záverečnej a Valika ešte cestou na izbu pred dverami sfúkla nejakého chlapca, ktorý bol na nás protivný, že sa hrá na frajera a pritom má fejkový opasok. Keď som utekala, zrevaná, nešťastná, roztečená, tak to bolo, samozrejme, z Pify. A bolo to preto, lebo sa Michal rozprával s nejakou Ruskou.  Ja som na základe toho usúdila, že perspektíva, že my dvaja budeme niekedy vo vzťahu, je nulová. Potom som sa na sedačkách pri počítačoch psychicky zrútila, a potom išiel náhodne okolo taký iný, neznámy chlapec, Michal sa volal (prečo nie), ktorý mi povedal, že nemám plakať a ponúkol mi pivo. Bol to veľmi milý a pekný muž. A možno som nebola na neho až taká milá, ako by si vtedy zaslúžil. Touto cestou sa mu ospravedlňujem a ďakujem, že si ku mne na jednu minútu prisadol a chcel vedieť, čo mi je.

Ďalej si pamätám, že raz Maťa vyhodnotila, že tá pifovská šálka s tanierikom sa nám hodí na izbu a odložila si ju ku stromu vedľa Pify, a potom si ju cestou domov zobrala.  Potom sa stalo aj to, že som sa raz ocitla aj so spolubývajúcou v aute nejakého chlapca, lebo nám chcel pustiť pesničku od Igora Kmeťa. Dopočúvali sme pesničku a išli sme naspäť do Pify. (Niektoré moje príbehy akoby sľubovali nejakú drámu alebo prúser, však? V auteeee, s cudzím chlapcom, čo tá v tej Nitre robilaaa, s kadekým…. Chcem vám povedať, že nie všetko je také čierne, že nie všetci chlapci vás chcú znásilniť alebo predať na orgány. Niektorí vám chcú len pustiť pesničku alebo vám povedať, že ich sen je mať rannú šou.)

V Nitre sme chodili aj do iných barov, ale v niektorých sa cítite doma, v niektorých nie. Na túto noc nikdy nezabudnem. S Michalom sme sa prechádzali po celej Nitre a asi o pol 4 sme zakotvili u Frankieho. V tomto bare som sa necítila ako doma, ale s človekom, v ktorom som v ňom bola, áno. Potom som tam bola zapíjať smútok s Mirkou. Lebo som si myslela, že som ten domov, ktorý som mala pri Michalovi, stratila.

No a nesmiem zabudnúť na Hemingway, kde si vždy odfotím na instagram Dominiku, s babami si dáme drinky, niekedy ich máme aj zadarmo, niekedy máme aj ďalšie zadarmo, aj ďalšie, aj víno za 50 eur aj koňak. (True story, od takých dvoch gadžov, ktorí boli takí arogantní, že mi z nich bolo do plaču. Ale to nič. Zážitok. )

A niekedy sa treba poďakovať, byť ostražitý a odísť. 😉

Ešte by som vám vedela povedať 50 historiek, ale nie všetky chcem a vás nie všetky zaujímajú. Od istého času si zbieram účtenky z barov, aby som si pamätala kde a kedy mi bolo pekne, kde a kedy mi bolo ružovšie. Skúste to aj vy!

Chcem vás povzbudiť, aby ste si vytvárali zážitky a neodsudzovali všetkých a všetko, ako niekedy ja.  Keď sme boli s Michalom v New Yorku a šli sme na Empire State Building, prechádzali sme okolo takého baru, že najkrajšieho, aký som v živote videla. Svetielkatý, drevený, mestský bar. A potom mi prebehli dva potkany skoro po nohe a celé to bolo také nejaké rozpačité, i sme nešli. A keď sme šli naspäť, už bolo zatvorené! V New Yorku, chápete? Trapas. Teraz to ľutujem, že nemám zážitok. Ale niekedy je naše najlepšie rozhodnutie zostať doma, však? 😉  Niekedy je najlepšie pozerať na nápis FRESH, sedieť za stolom a spomínať. Lebo niektoré spomienky sa prekonať nedajú.

Fotkami som sa snažila naznačiť, že takto by som chcela chodiť do barov. Vo flitratých kraťasoch. Ale aj na fotke sa v nich celkom hanbím. Fotošút sa dial za takých okolností, že vám to radšej ani nehovorím. Ale ďakujem môjmu tímu v zložení sesternica a mamka, že mi držali tie pozlátka, čo mám za sebou, že mi ukazovali ako mám prekrížiť nohy, a zároveň ďakujem za rôzne iné nápady, ako napríklad, že: „Odfoť sa s tou Natalia Oreiro osuškou, čo visí na šnúre, že spoza nej budeš akože vykukovať.“ Áno aj tento nápad reálne padol.

Maj ružovší deň!

.m

Za fotky ďakujem môjmu bratovi.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s