Zbožňujem kolegyňu susedu z horného poschodia, ako spieva v sprche a nám sa to ozýva v digestore. Je to také milé uvedomenie si, že sa ešte stále pokúšame žiť svoje životy najlepšie a najradostnejšie ako vieme. Ešte stále sme úprimní k sebe samým aspoň doma v sprche, ešte stále vieme nájsť svoju autentickú zónu a upokojiť si srdce. Ešte stále vieme nechať deň dňom, bez ohľadu na to, či bol dobrý alebo nie až tak. A to je veľmi pekná správa!
Vitajte!
Dnes som od nervov rutila perom. Nikto pri mne vtedy nebol, ale užila som si to prenesmierne. Pero sa rozpadlo, potom som ešte urobila také, že som išla vypustiť slzy a v tej istej sekunde som ich zastavila, lebo nebol ani vhodný čas, ani vhodné miesto, ani nič vhodné na tom nebolo. Prostredníctvom tohto ruteného pera sa mi ale uľavilo, no a potom som otvorila dvere na miestnosti a vyšla som naproti ďalším nervovým zážitkom môjho obyčajného pondelka. Bol to jeden z tých dní, keď fúka vietor a ja hádžem perá, potom prídem o siedmej večer domov a zistím, že musím ísť na nákup, aby sme prežili, a potom dovečeriame o štvrť na desať a ja obetujem žehlenie z piatich práčok, aby som sebe aj vám niečo napísala.
Že, ahojte, plním jedno z mojich novoročných predsavzatí a píšem vám, keď kus, tak v prvom mesiaci tohto guľatého roku, aj keď viem, že je február, ale ešte je skôr január jak február, lebo je len tretieho. Zatiaľ sa mi s predsavzatiami darí, lebo je teda ten február. Vo februári sa ešte všetkým darí, takže to nestojí za reč. Uvidíme, čo si povieme v apríli a novembri, ale momentálne sa radujem z prítomnosti. Chcem sa pochváliť, že usilovne využívam karimatku a svoje cvičebné aktivity si zapisujem do nového Happy Planner diára, pod symboly – kvietky a pršiaci mráčik, podľa toho, či som cvičila alebo nie. Neskonale pri tom trpím, nebaví ma to, a je mi z toho do revu. Teda tie mráčiky ma bavia, ale to cvičenie mám na mysli. Nie, nezmení sa to časom, už som takto raz vydržala cvičiť pol roka. Ja budem cvičiť furt nasilu. Ale je to absolútne v poriadku, som s tým zmierená. Okrem toho mám totiž v talóne aj príjemné predsavzatia, napríklad robím vence ako uvidíte vo fotodokumentácii nižšie. Chcela by som sa živiť robením vencov. Keď som to vyslovila nahlas, stará mama sa ma opýtala, či chcem robiť vence na hroby. Nie, nechcem robiť vence na hroby. Chcem robiť vence na dvere, a tak. Možno sa mi to podarí, keď príde správny čas na moje pokusy. Čas. Ako vždy, vždy, vždy.
Viete, prvé dni tohto roku ma rozradostnilo veľa vecí. Robila som si spomínané vence, pomaľovala som si šišky, čítala som knihy, pila som drinky a nazbierala som si pampasovú trávu. Objavila som ju rásť úplne nadivoko, vo voľnej prírode. Nikdy predtým som si ju nevšimla. Keď som k nej prišla úplne blízko, bola dvakrát taká vysoká, ako ja. Majestátna. Myslím, že takto sa ľudia cítia v horách. Ohromení krásou a veľkosťou. Ja som sa podobným spôsobom citovo stratila v pampasovej tráve dedinského typu. Bol to náš moment. V období života, v ktorom by som sa najradšej bez rozmyslu rozbehla a spálila pri tom pár mostov, som pokorene obdivovala praobyčajnú trávu, aby som si uvedomila, že aj stáť na mieste sa dá krásne. Trpezlivo a hrdo, v mraze, vetre či v páľave slnka. Aby sme vyrástli do finálnej veľkosti.
Verím, že v tomto štádiu je nás viac.
Pokiaľ práve nedemolujete perá, dá sa to celkom dobre zvládať, keď si navaríte ružové rizoto alebo si prečítate Môj príbeh od Michelle Obama či čokoľvek od S. J. Maas. Potom je celkom fajn dať si s kamoškami Aperol alebo Hviezdoslavov sonet, okúpať šišky, spraviť si veniec na dvere alebo napísať mne, aby som vám spravila, nakresliť si do diára kvietky, že ste spravili 5 brušákov a pred spaním si zarecitovať nejaký pekný text od Riša Müllera.
No a potom, nezabúdajte na to, že aj obyčajná tráva sa môže stať neobyčajnou, keď má dostatok trpezlivosti.
Prajem vám ružovší február,
m.
ružovšie. 