„One belongs to New York instantly. One belongs to it as much in five minutes as in five years.“
– Thomas Wolfe

Niektoré momenty v živote človeka si zaslúžia pár slov. Paradoxne, práve vtedy ich ťažko nachádzame, lebo stačí, aby sa nás veľkosť chvíle len jemne dotkla a už sme stratení v nemom tanci protichodných emócii. Tak či onak, i ten najtalentovanejší rozprávač vie vytvoriť len dokonalý opis, ilúziu, náčrt. To esenciálne, čo je v strede, v hĺbke, to veľmi intímne a nezmerné si musí prežiť každý sám. Uzavrieme to ako „slovami nevyjadriteľné“.
Ja sa ale idem pokúsiť slovami vyjadriť. Až tak si trúfam, i keď ani z ďaleka nie som talentovaná rozprávačka, ani som nenapísala Chrám Matky Božej v Paríži. Žiaľ. Jednoducho mi nedá sa s vami nepodeliť o môj splnený sen. Aspoň tak, ako to dokážem. I keď to pre vás možno nebude úplne ono. Som však presvedčená, že každý, kto si aspoň raz v živote splnil sen, vie, čo je to za nepremožiteľnú mágiu a v tej dimenzii, kde sa slovami nedohovoríte, sa aspoň v myšlienkach na malú chvíľu stretneme.

New York ma očaril vtedy, keď som prvýkrát videla reklamu na Amslico. Nevedela som ju spätne už nikde nájsť a vlastne až teraz som si uvedomila, aká bola pre mňa táto reklama kľúčová. Hrubý mužský hlas, ktorý povedal: „Amslico, AIG Life…”, a pohľad na nočný New York s dôrazom na Chrysler Building…myslím. (Dúfam, že som si nepomýlila firmu.) To je jedno, podstatné je, že som pri tej reklame zadržiavala dych. Od vtedy bol pohľad na New York v akejkoľvek forme pre mňa odzbrojujúci, a tak smutne nedosiahnuteľný. Bola som tam niekoľkokrát do týždňa, niekedy aj každý deň. Vo svojej hlave, v seriáloch, vo filmoch, v knihách, vo svojich snoch. Sledovala som tamojšiu módu a umelcov. Z diaľky. A počúvala som Franka Sinatru.

A potom, vo veku dvadsaťtri rokov som si pobalila dvadsaťtri kíl, nasadla som do dvoch lietadiel a pristála som na JFK. A bolo to neuveriteľné. A vôbec nie také jednoduché, ako to vyznieva z tej jednej vety. Ale bola som tam. A nemala som kultúrny šok. New York ma prijal a ja som prijala jeho. Konečne sme sa stretli. Možno mi neveríte a myslíte si, že preháňam, ale moje srdce fakt prišlo istým spôsobom domov a bolo mu ťažko odísť.
Ako si môžete všimnúť, pripájam fotky, ktoré zachytávajú asi tak 30% z reality. Neobsahujú atmosféru, vône, smrady, zvuk a pocit, hlavne ten pocit. Fotky sú lepšie a horšie, ale neboli pre mňa až také podstatné ako každučký TEN moment. Tá dimenzia bez slov, kde som sa nachádzala a z ktorej sa mi nechcelo. Práve preto som sa do fotenia až tak nepohrúžila. (I keď pri tom množstve fotografií, ktoré som si odtiaľ priniesla, to tak nevyzerá, ale pravda je, že som mala dvorného fotografa.)

A aký je New York? V prvom rade je plný lásky. A to je naozaj racionálna úvaha. Nie som ani žiaden optimista, ani dieťa kvetov, ani si nemyslím, že tam ľuďom z neba padajú pečené holuby len preto, že som bežne pozerala desať častí Gossip Girl denne a písala bakalárku o Sexe v meste. Som sarkastický pesimista jak fras, ale stále trvám na tom, že NEW YORK JE PLNÝ LÁSKY. A to pre mňa bolo milé prekvapenie, keďže som čakala len a len drsnú džungľu so samými egocentrickými dušami, ktoré si hrabú na svojom. Nie je to tak. Ľudia žijúci v New Yorku cestujú metrom, a to je práve to miesto, kde ich môžete spoznať. NIKDE neuvidíte rozčuľujúcich sa dôchodcov na tú dnešnú mládež aj keď do neho vojde stádo ukričaných detí z centra voľného času. Berú to normálne, život, deti, krik. V takýchto okamihoch som spomínala na naše mhdčky v Nitre a študentov s kuframi, ktorí už nevedia kde majú ten kufor dať, aby dobre bolo, ale nebude….„A slečna, ten kufor si nedávajte hentam ku dverám! Ako mám vystúpiť?!” Za to môžu meter krát meter mhdčky v Nitre. Iba žeby nie. Iba žeby zlyhal ľudský faktor.

Sedia dve dámy vedľa seba v metre. Neznáme. Jedna druhej pošepne, že je hladná. Druhá vyberie z tašky Twix a bez slova jej ho dá. Nikto si nič nevšimol. Možno len ja. Nikto sa nerozčuľoval na dávky, na systém, na to, kto má koľko peňazí. A že ani jedna nemala nadbytok, bolo evidentné. Tichá láska. Na konci vozňa niekto hrá na gitare Hallelujah, sťa by Ed Sheeran. Z druhej strany prichádza asi štrnásťročný chlapec, aby so svojou kamoškou zatancovali tam, kde sa zmestia. Ľudia im venujú potlesk, úsmev, dolár. Obyčajná láska. Dotyk života. A to je moment, kedy si Slovák definitívne uvedomuje, že nie je pupok sveta. Keď si to uvedomí, je to ten lepší prípad.
A teraz to najlepšie z newyorskej lásky na koniec. Sedí Monika s Michalom v metre, idú na letisko. Zrazu sa k nim z konca metra blíži starší pán, biednejší, možno bezdomovec. Monika v hlave: „No super. Isto chce nejaké peniaze. Keď ja už drobné nemám a dvacku mu isto nedám. To nech zabudne.” Realita: „Dobrý deň, máte kufre, asi idete na letisko. Rýchlejšie to budete mať autobusom. Viete, ja tam pracujem (ukazuje preukaz), aby ste si niečo zlé o mne nemysleli.” …(Michal s ním debatuje o tom, ako sa čo najlepšie dostať z jedného terminálu na druhý atď. Ujo veľmi ochotne všetko vysvetlí a popraje nám šťastnú cestu.) Nezištná láska. Takto nejako. Keď sa chcete veľa hanbiť, choďte do newyorského metra.

Okrem ľudí je na New Yorku krásna rôznorodosť. V rasách, v tvaroch, v štýloch, v hudbe. A v tom, že je všetko veľké. Milovala som to. Prišlo mi to neskutočne pohodlné a útulné. A myslím to presne tak, ako som to napísala. Nikto nikoho podozrievavo neskúma. Pretože v tom veľkom priestore má každý svoje miesto pod slnkom. Okrem mňa. Ja som čumela na každého. Bolo to najmä preto, že som nechápala prečo si nikto nevšíma toho uja vedľa mňa, ktorý si práve začal pilníkovať opasok. Neviem čo to je za činnosť, ale nikto sa nad tým nepučil a nepozastavoval. Iba ja, from Slovakia, som bola z toho celá bez seba a už som to musela ukazovať Michalovi, a už sme sa pučili. Môžete sa tam jednoducho stratiť, aj fyzicky aj duševne, ale nie nevyhnutne v negatívnom zmysle. Myslím to skôr tak, že si viete medzi deviatimi miliónmi ľudí vytvoriť súkromie. To je umenie New Yorku.

Ťažko mi je povedať vám všetko. Veľa vecí som zažila, veľa vecí som videla. A nie je to také ako vo filme. Je to oveľa lepšie. Každopádne by som určite každému priala, aby si splnil aspoň jeden svoj životný sen. Najlepšie by bolo, aby aj váš sen bol New York. Možno by ste si začali viac vážiť čerstvý vzduch, pitnú vodu z vodovodu, ktorá chutí lepšie ako newyorská voda z fľaše, zdravotné poistenie, sociálne dávky. Možno by ste si uvedomili, ako veľa toho máte. Pravdepodobne aj to, koľko toho nemáte. Možno by ste sa naučili dávať viacej úprimných komplimentov aj cudzím ľuďom. Ktovie. Choďte.

V závere tohto cestovateľského vyjadrenia by som chcela poďakovať mojej rodine a priateľom za psychickú podporu, pevné nervy a spoločné prekonávanie mojich predcestovných mental breakdown-ov, Bohu, ktorý mi to splnil a isto sa na tom brutálne rehotal, najmä keď som osem hodín sedela v lietadle, v ktorom som mohla piť čo som chcela, ale veľmi slušne som odmietala, lebo som sa bála, že nezvládnem nájdenie a použitie toalety. Moja bezhraničná vďaka patrí môjmu Michalovi, ktorý je ten najtrpezlivejší muž na svete a vďaka ktorému mohol byť (ne)smelý zajko v Amerike.

Maj ružovší deň!

.m