Vitajte!

 

Všetci sa asi zhodneme na tom, že sa na mňa v blogovaní nedá spoľahnúť. Jedného dňa som pridala článok, no a potom pol roka nie.

Poznám sa. Pravdupovediac ma to vôbec neprekvapilo. Tušila som, že skôr či neskôr nastane obdobie, kedy toho na mňa bude veľa. Z iných, dôležitejších strán sa začnú valiť povinnosti a mne sa nebude chcieť zariadiť si čas tak, aby som stíhala všetko. Nebude sa mi chcieť vzdať sa svojej pohodlnosti a niečo zo zoznamu úloh vypustím. To niečo bude blog.

Presne tento scenár nastal a viac k tomu vlastne nemám čo dodať. Samozrejme, že by som dodať vedela a mohla, ale je to trápne a pointa bude furt len to, že som sa na blog z viacerých dôvodov na chvíľu vyprdla.

Prepáčte. Ja som si už prepáčila. Žime pre prítomný okamih a nevracajme sa do minulosti – alebo takéto nejaké pozitívno-motivačné heslo by sa tu teraz hodilo.

Alebo sa na mňa vykašlite. Alebo čítajte ďalej, akoby nič, dobre?

Som naozaj úprimne dojatá, že pár z vás, známych aj neznámych, mi napísalo, že im Ružovšie. chýba. Chcem, aby ste vedeli, že je mi to vzácne a že mi to v slabých chvíľach pomaly štartovalo unavené srdce. Napokon, práve vďaka týmto milým slovám to skúšam opäť, uvedomujúc si, že človek po pol roku „spisovateľskej“ nečinnosti štylizuje ako retard, používa v zvýšenej miere ukazovacie zámená a je tak celkovo, čo sa tohto týka, pol roka pozadu. Zastaviť sa nie je progresu prospešné, ale v živote sa to niekedy stáva.

U lenivých jedincov obzvlášť.

Jedno som si za ten čas uvedomila. Aj keby som už nikdy nenapísala ani čiarku, blog by som opúšťala s vedomím, že toto nezištné písanie malo zmysel. Aj keby Ružovšie. malo zostať navždy uchované v dejinách môjho života ako krátka láska. Ako láska na pár dní, tá, čo sa volá – zabudni, nikdy by som nezabudla.  Predstava hovoriť o tom v definitívnom minulom čase ma zatiaľ bolí, preto mi Miško opäť zaplatil takú vec na wordpresse, aby som mala http://www.ruzovsie.com, a preto opäť píšem tieto riadky na polorozpadnutom notebooku, na ktorom musím stlačiť rôzne prapodivné kombinácie kláves, aby sa uráčil aspoň zapnúť.

Ťažko sa nadväzuje na polročnú ničotu, napriek tomu sa vám pokúsim v skratke zhrnúť, čo sa udialo, od kedy som vám písala z osobného psychického dna, zapríčineného povysokoškolským splínom a štvormesačnou nezamestnanosťou.

Uvedomila som si, že krokom k vysnívanej práci je aspoň nejaká práca. Raz ju budem mať, raz si ju vytvorím. Tejto predstavy sa nevzdám. Zatiaľ však pracujem ako teta knihovníčka. S knihami obliatymi, voňavými aj zafajčenými, do polky prečítanými, ochytanými, s knihami s rôznymi odkazmi, s ukrytými bločkami z obchodu či svadobnými oznámeniami, s knihami s ohnutými rožkami a stranami vytrhnutými či zababranými od čokolády, s knihami s príbehom nielen knižným, ale aj existenčným.

Čiže, nová práca – nový životný pocit.

Pár kúskov nového oblečenia.

Googlenie nových chorôb.

Nová deka.

No a… nový prsteň. 💍

Nie bižutéria, ale naozajstný. Zo zlata, s akvamarínom a zirkónmi.

„Svatební“.

Po jednom obzvlášť náročnom dni ma Michal požiadal o ruku. Na najkrajšom mieste, za najkrajších okolností, v najkrajšiu chvíľu. Náš život zrazu nabral nový smer, ktorého súčasťou sú príjemné veci, ako napríklad výber svadobných šiat (i keď aj to sprevádzali krušné chvíle, lebo veď však ja…), ale aj menej príjemné, ako dohadovanie rôznych termínov, telefonovanie, stresovanie a obavy z vecí budúcich, ktoré zatiaľ vôbec nemáme pod kontrolou.

Ale viete čo? Už sa veľmi tešíme.

Že Michal nebude musieť vždy v pondelok ráno odcestovať na týždeň či dva do Nitry.

Že od istého času sa budeme stretávať každý večer, v našom malom byte. (Ktorý nemáme.)

Že keď z neho odídeme, tak sa do neho o pár hodín vrátime.

Že nebudú žiadne niekoľkodňové pauzy.

Budeme. Spolu.

Ak ste niekto žili vzťah na diaľku, ktorý sa mal zmeniť na vzťah na blízko, tak ste to mali pravdepodobne tak ako my. Až vám prišlo čudne. Taký luxus, byť väčšinu času spolu! Schyľuje sa k úplne novej ére nášho života. Svadbu si, samozrejme, chystám už desať rokov na Pintereste. No a tú druhú, reálnu, máme práve v tomto období rozrobenú a musím povedať, že aj keď sa všemožne snažíme, na Pintereste je to oveľa jednoduchšie.

K miestu môjho súhlasu… 🙂

Prvé, veľavýznamné áno som Michalovi povedala v Banskej Štiavnici. Toto mesto by som opísala ako rozprávkovú krajinu plnú bradatých dedkov, textilných bábik, antikvariátov, svetielok, domčekov, krčmičiek, kaviarničiek, a tak. Na lásku tam narazíte všade. V gýčovej, ale aj veľmi úprimnej a nečakanej forme. Ak tam máte cestu, jedným z vašich najsilnejších zážitkov s týmto láskymestom môže byť práve ubytovanie v Apartmáne na Trojici II., v ktorom sme mali možnosť stráviť víkend. Pre mňa – zážitok na celý život. V prvom momente našich zásnub som nevedela, či sa mám skôr spamätávať zo žiadosti o ruku, alebo z vane na nôžkach. Všade voňalo levanduľovo, praskalo v krbe a v dózach na kuchynskej linke boli odložené vianočné gule. To miesto si ma získalo v prvej sekunde. V celej Štiavnici bolo, samozrejme, čarovne, najradšej som však bola, keď sme sa večer mohli vrátiť práve tam. Do nášho zásnubného domčeka. 🙂

Ak si myslíte, že ste v Štiavnici videli všetko, tak to ste teda nevideli, pokiaľ ste neboli v Apartmánoch na Trojici. Choďte, prosím, na výlet. 🙂

Dnes som v knižnici narazila na jednu aktuálne fičiacu knihu s citátmi o láske. Nemám rada tento druh literatúry aj keď rozumiem, že aj takéto zbierky majú zmysel…no ale otvorila som, a čítam:

„Neprítomnosť je pre lásku to, čo je vietor pre oheň; uhasí malý, ale zapáli veľký.“ A si vravím, ci…aký na mieru citát! S Michalom sme totiž trávili viac času od seba ako spolu, no stále máme pre seba plné srdcia lásky (aj keď on je vzťahovačný a ja som náladové koleso šťastia).

Som Bohu vďačná za náš plameň…

Za všetko ťažké, čo sme museli ustáť, aby sme sa dnes mohli štelovať na novú vlnu, očakávať nový vietor.

 

Prajem vám to všetkým. Výdrž, trpezlivosť a lásku v akejkoľvek forme.

A naozaj si prajem, aby sme sa nelúčili na tak dlho, ako naposledy.

 

Majte ružovší deň!

m.

PS.: Maia Rufus, nikdy ti to nezabudnem, že si vo mne rozvírila lásku k Štiavnici. Že si nám spravila krásne fotky v tak dôležitý deň. Že si riskovala papuču aj dopravnú nehodu len kvôli nám, a že si mi doniesla balón.

Tak niekedy zase v Archanjeli…🖤