TÍŠENIE JEDNEJ BÚRKY.

Upokojí ma čerstvo vyluxovaný koberec s úhľadne zoradenými strapcami na okraji.

Upokoja ma dobre padnúce gumené rukavice, pokým kolenačky umývam Savom podlahu. Upokojí ma, že sa mi nezosúvajú, kým žmýkam handru, a že to urobím precíznejšie, keď sa rukami dostanem do každej špárky. Je to pre mňa dôležité.

Upokojí ma, keď vytiahnem rýchlovarnú kanvicu zo zásuvky, keď zamknem dvere a keď polejem kvety.

Upokojí ma rozumný človek.

Upokojí ma, keď odhadnem čas sušenia v sušičke. Upokoja ma tie teplé uteráky, ktoré z nej vytiahnem.

Upokojí ma výhľad z kuchyne a tri druhy šišiek na vrcholkoch stromov. Plus holub, ktorý ma pozoruje z parapetnej dosky, kým raňajkujem. Ten ma tiež upokojí.

Upokojí ma päť horiacich sviečok, pampasová tráva v štvorlitrovej zaváraninovej fľaši z pivnice, hudba “Bar Jazz Masterpieces” a pozadie newyorskej skyline na telke.

Upokojí ma domov.

Upokojí ma ticho.

Upokojí ma samota.

Zdravím ťa z môjho mieru. Občas krehkého, občas bezhlasého.

Vitaj!

Toho, čo ma vie momentálne upokojiť, nie je veľa. Často používam vetu: „Som myslela, že ma z toho vystrelí.“ A niekedy sa úprimne čudujem, že sa tak ešte nestalo.

Plynutie posledných mesiacov je jeden rozbesnený, nezastavujúci vlak. Nepredvídateľný. Valcujúci. Mohla by som menovať zdanlivo bezbrehý zoznam vecí, ktoré sa stali, ktoré vytočili, rozrušili a z ktorých ma…išlo vystreliť. Presťahovali sme sa do nášho nového bytu. Bolo to v apríli, ale ja mám pocit, že od vtedy prešlo päť rokov. Spomínam na to, ako sme opúšťali naše prvé milované hniezdo. Ako sme mesiac bývali v detskej izbe u našich. Ako sme s Vlaskou prenášali cez sídlisko umelý vianočný stromček. Ako sme maľovali, prerábali, zariaďovali, zvykali si a pomedzi to hľadali rúška, zaprášené a polepené od farby. Ako sme si v rámci zariaďovania kúpili asi všetky chybné kusy na svete a neustále čosi reklamovali. Trikrát vynášali a znášali gauč, menili lampy s prestrihnutými káblami, mikrovlnky a stolíky. Ako sa nám nevošla práčka do dverí a ako nám rozbili televízor. Ako sme sa s Miškom do krvi hádali o to, koľko centimetrov budú mať lišty. Ako som prerevala prvé varenie v kuchyni, lebo som nedosiahla na vrchné skrinky kuchynskej linky. Ako som nás vymkla. Ako som dostala nekonečný zápal močových ciest. Ako som zúfalo sedela v lavóri v sprchovom kúte, vďačná, že sa mi do neho aspoň zmestí zadok, keď už nemáme vaňu a premýšľala, čo ešte urobiť, aby to skončilo. Ako som sedela v petržlenovej vňati, tea tree oleji aj prasličke močiarnej, mysliac si, že sedím v prasličke roľnej. Ako ma potom začal bolieť zub. A potom žalúdok. A potom hrudník. Ako som sa cítila ako Jób. Ako som si prvýkrát v živote volala sanitku. Ako som mala toho toľko, že svetovú pandémiu aj s Puškárovej mimoriadnou reláciou vyskakujúcou z chladničky, som si prestala všímať, lebo som mala kvalitný content na vlastnú mimoriadnu reláciu o mojom vlastnom živote.

Ako toho bolo veľa preveľa a doteraz tomu tak je.

Tú sviečku, ktorá ma tak veľmi upokojuje, som si prvýkrát v novom byte zapálila včera, keď mi z tej rýchlosti vypovedalo telo aj duch. Sadla som si do našej obývačky, akoby som ten večerný pokoj prvýkrát prečítala s porozumením. Sadla som si a nepremýšľala tridsať krokov dopredu, nerozčuľovala sa nad tými, ktorým niet pomoci, nepreskúmavala zákutia mojej mysle, nevyhľadávala problém, ktorý by som ešte v rýchlosti preriešila. Len som tak sedela, a keby som vládala, tak si zatlieskam ku kapitulácii. Len som tak sedela a povedala si, že som si tú sviečku mohla zapáliť aj skôr. Dnes som si ich zapálila päť. Ale to spomalenie mi stále ide veľmi pomaly.

Každý máme svoj vlastný, jedinečný boj. Každý riešime svoje vlastné blbosti, ktoré pre nás znamenajú celý svet. Občas vieme, a z celého srdca vieme, že sú to blbosti. Veľa blbostí vedľa seba však môže narobiť neplechu. Mráčik tu, mráčik tam… Zatiaľ čo všetci naokolo vidia banality, v tvojom svete sa schyľuje k poriadnej búrke. Tú búrku chceš silou mocou zastaviť, preto sa vrhneš do promptného riešenia každej jednej maličkosti. Vturanutakojidemriešim. Blbosť okamžite ovládne celý tvoj vesmír, riešiš od rána, do rána, cez noc analyzuješ každé potenciálne rozhodnutie a nedajbože ti do života vstúpi problém, ktorý nie je až taká úplná blbosť. Búrka kulminuje. Blbostí aj neblbostí je veľa. Nebiruješ.

Dážď, krúpy, blesky, hromobitie. Mal by si sa skryť, zapáliť jednu sviečku alebo päť, alebo si uložiť šuplíky podľa Marie Kondo. Utíšiť seba, nie búrku. Nepúšťať sa do nej. Počkať, kým prejde. Tak logické, tak rozumné.

A predsa tak ťažké.

Nie sme zvyknutí byť na seba dobrí. Na seba samého. Na seba samú. Nie sme zvyknutí ukryť sa pred búrkou. Chceme zachraňovať svet, hoci aj do minutia poslednej kvapky našej energie. Chceme dokonalosť. Očakávame ju od seba, od iných, od miesta, v ktorom žijeme, od všetkého. A pritom veľmi dobre vieme, že takto život nefunguje.

…Bolo niečo po 3:00 v noci, a ja som premýšľala, kde majú tie matky z našej bytovky uložené kočíky, keď tu nemáme žiadnu kočíkareň. To ich majú v byte v chodbe? Či na balkóne? Trepú ten kočiar cez celý byt na balkón a naspäť? Či kde tie kočiare majú? Na chodbách nie sú. Tak kde sú? Som unavená, zajtra vstávam do roboty. Ale potrebujem to vyriešiť. Kde majú matky z našej bytovky kočiare. Okamžite.

Zatiaľ nemám dôvod uvažovať o tejto problematike. Nie o 3:00 v noci. Úplne nie. Čo všetko dokáže nepokojná myseľ. Niekedy, keď nie je búrka, nejakú si vytvorí.

Keď píšem, rada premýšľam o ľuďoch. O mojom mužovi najčastejšie, lebo som s ním najviac a je mojím najväčším protikladom. Najväčším, najzvláštnejším protikladom na svete. Je proste úplne iný. Šípim, že asi preto nás Boh spojil, lebo to potreboval nejako vyvážiť. Aby vesmír nešiel do šrega. Minimálne ten náš.

Michal prežíva pandémiu a teda psychicky náročné obdobie (vlastne neviem, či je to pre neho náročné, ale zavreli mu posilku, a to ho teda kolosálne zasiahlo), že si ide kúpiť do OBI porisko na lopatu, a s tým cvičí v strednej izbe. Potom si odučí online hodiny, nadšene a entuziasticky, že ho počuť až k Lidlu. Zahrá si hru, kde radostne strieľa do pavúka. Potom si urobí fajnú večeru a pustí si vtipné videá, kde si americkí moderátori robia srandu z Trumpa. Potom si pozrieme Suits, potom sa ideme prejsť a potom zaspí za 4,5 sekundy. A kým sa ja trápim, kde sa v našom bytovom dome uskladňujú kočiare, on sa smeje zo sna. Rehoce sa. Stane sa to niekoľkokrát do mesiaca. Šťastný ešte aj v spánku.

Zdravú psychohygienu mám dennodenne pred očami. Tú schopnosť naučiť sa nemať zbytočné myšlienky. Naučiť sa uzemniť svoju vystresovanú myseľ. Naučiť sa oddychovať. Naučiť sa upokojovať. V dobe, ktorú žijeme, obzvlášť. Naučiť sa nestaviať sa do stredu tornáda. Naučiť sa normálne prijať zlé veci, aj keď ich je veľa. Naučiť sa prečkať tento čas v úkryte. Povešať si tam svetielka, uvariť si karamelový puding a napraviť strapce na koberci.

Myslím, že je to dôležité. Myslím, že je to životne dôležité a všetkým nám to prajem.

Zaklínačom búrok, ktorí sú schopní zľaknúť sa vlastných vlasov na krku.

Tým, ktorým je ťažko žiť ľahko.

Zo srdca,

.m

One thought on “TÍŠENIE JEDNEJ BÚRKY.

  1. Pises uplne nadherne.. . skoda, ze nie castejsie, ale ked uz, tak to stoji za to ☺️ Kvalita nad kvantitou 😉 tiez som taka nepokojna mysel a vytvaram si svoje vlastne tragedie, cize clanok ako pre mna 😄 nech sa ti dari

    Liked by 1 person

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s