Vítam vás s poslednými vizuálnymi zmienkami o mojich tohtoročných španielskych potechách a radostiach! 🖤 Ešte si to užite, lebo v blízkej dobe budem pridávať už len fotky z prostredia nášho dvora a izby. (V kútiku duše urputne dúfam, že to tak nebude, ale keby náhodou, musela som vás na to pripraviť.)

Tak teda, ešte raz a naposledy, vitajte v Španielsku!

I keď v skutočnosti sa v čase písania tohto článku nachádzam na už spomínanom dvore, obkolesená zaplnenými prádlovými šnúrami.🧦

#whocares

Dlho som premýšľala, čo dnes napísať.

Napokon som však bez väčších výčitiek dospela k záveru, že som pre danú chvíľu kompletne vypísaná. Že moja duša, srdce, emócie, pocity a všetky súčiastky mňa, ktoré vlastne ani neviem oddeliť či zakategorizovať a som zvyknutá vnímať ich už len v rámci jedného balíka – že všetky ich pohnutia a vzruchy už v tomto priestore pre túto chvíľu povedali, čo mali, kým sa jednoducho nebudú musieť popasovať s niečím, čo je zatiaľ ešte za rohom. Keďže som moje články stavala vždy na dojmoch z vlastného prežívania, dalo by sa povedať, že som sa ocitla v pomerne novej situácii, a tak mi nezostáva nič iné, iba čakať na nový životný impulz.

Totiž, niekedy sa ten nezastaviteľný život predsa len zastaví. V najlepšom, v najhoršom, v neutrálnom bode. A záleží len na povahe zastávky, ako nás táto doba ovplyvní, čo nám zanechá ako darček a čo nám nenávratne vezme. Nie vždy je takýto čas príjemný a keď sa ťahá ako sopel, je doslova na nevydržanie. Napriek tomu s tým nič neurobíme, lebo VŠETKO má svoje načasovanie.

Často mám pocit, že sa celý môj život točí okolo tohto jediného princípu. Fakt, že mi táto už pomerne rozpitá pravda zdobí ruku, predsa len nebude vecou pubertálneho vybúrenia sa ani náhody.

Ja a posolstvo o správnom načasovaní jednoducho patríme k sebe. A väčšinu života práve preto, že sa nedokážeme pochopiť. Že spolu bojujeme. Niekedy až do vyčerpania. Také tie nezmyselné boje, ktoré odoberajú najviac síl.

Aj vy také vediete?

Vnímam, že je najlepšie (najmä počas období, o ktorých píšem), príliš sa v tom živote neprpliť. Buď si ten čas užiť, alebo, keď už to musí byť, aj prežiť či prečkať. Ako hovorím, podľa povahy obdobia.

No a tomuto prístupu podrobím aj Ružovšie. Hoci sa písania o mojom živote nechcem a ani nedokážem vzdať, rada by som sa konečne zamerala aj na kategórie, pre ktoré som tento blog cielene a s láskou zakladala, ktoré svietia pod nadpisom a ktoré, aby som bola úprimná, slušne zanedbávam.

Mám veľkú záľubu alebo skôr závislosť v skúmaní odtieňov vlastného života a života ako takého, no a ako ste si určite všimli, na tieto účely využívam aj tento blog. Povedzme, že aj s malým psychohygienickým dodatkom. 😊

V podstate sa za to na seba nehnevám ani sa neospravedlňujem, veď napokon – tento rebríček priorít ani neplánujem meniť. Ide skôr o to, žeby som tu rada vniesla viac rovnováhy. Pre svoje a snáď aj pre vaše dobro. Chcela by som viac hovoriť o iných veciach. O kráse, móde, knihách…o všetkom, čo ma v živote teší a čoho je stále málo!

Buďme teda spoločne – v kráse nenásytní! A menej sa prplime v našich životoch. Lebo čas je tým jediným, čo v skutočnosti potrebujú.

Teším sa na túto zmenu a úprimne dúfam, že bude nám všetkým na úžitok! 🖤

Dnes len takto krátko, lebo stará, životom preskúšaná pravda hovorí, že menej, je niekedy viac. A občas aj nám, maximalistom, dobre padne.

Prajem vám ešte veľa letných dní, plných tepla, na tele aj na duši! Prežite ich s kamošmi. S takými, ktorí sa o vás s láskou postarajú, keď nemáte kde hlavu skloniť. Ktorí vás odnesú na rukách, keď je na vašom chodníku žaba. Ktorí vám ugrilujú najlepších pstruhov. Ktorí vám ponúknu svoj dom, dvor, jedlo, energiu, čas, srdce. Ktorí sú s vami a za vás v dobrom i v zlom.

Takí a s takými buďme!

Ďakujem vám, moji, vy viete ktorí. 😊

Majte všetci ružovší deň!

m.

 

Za fotky vďačím snaživému ockovi. 🌴