V ODRAZE.

Sedím na dvore pod naším slnečníkom. Vtáčik na druhej breze sprava od rána neúnavne piští, pivónie odkvitajú, ríbezle, maliny a čerešne sa nás snažia dohnať k šialenstvu. Všetko je tak, ako má byť. Naokolo vládne stabilita, aj keď hlavou a srdcom sa raz za čas prevalí vlna nepokoja a nevyriešených myšlienok. Dá sa to však zahnať ružovším nánosom vecí a momentov, ktorých, verím, bude toto leto mnoho.

Napriek všetkému.

Veď snáď, ak Boh dá, čoskoro zase uvidím more.

Ponorím si ruky aj nohy do bieleho piesku.

Budem mať obľúbenú farbu pokožky.

Užijem si chuť drevenej paličky od nanuku. 

Premaľujem si stoličku a vyrobím taburetku z pneumatiky.

Natrhám si lúčne kvety.

Nafotím si pekné fotky.

Stretnem sa s priateľmi.

Vráti sa mi chlapec, ktorý poukladal na prah mojich dverí magnólie.

Budú aj pekné veci.

Budú.

Aj vo vašich obývačkách.

Aj vo vašej duši.

 

Vitajte!

Koniec júna sa niesol v duchu oficiálnych koncov. Najoficiálnejších, akých sa dalo.

S perinami v kufri a talárom na hlave som sa rozlúčila so študentským životom. Promócie a popri tom, zdá sa, definitívne zatvorenie dverí na mojej najmilšej internátnej izbe č. 402. Viete, tie promócie, to je oficialitka, ktorú buď máte prečo prežívať, nemáte prečo prežívať alebo ju prežívate – nevediac prečo. Ja som stredný prípad, ale do tejto sféry už dnes nechcem zachádzať. V predchádzajúcom článku je, myslím, všetko podrobne vysvetlené, že? 🙂 Napriek tomu sa mi podarilo náležite si túto udalosť vychutnať! Čas s rodinou, príležitosť na pekné nastrojenie sa a následné obžerstvo v Tekovskej kúrii. Lebo lepšie urobíte, keď sa nad niektorými vecami príliš nezamýšľate…alebo to myslenie trošku pozmeníte. 😉

Ak pravidelne čítate Ružovšie., tak ste si možno všimli, že moje písanie často obsahuje rôzne chronologické rekapitulácie. Je to zrejme preto, lebo tak aj naozaj premýšľam. V asociáciách, v nitkách, ktoré spájajú jednu situáciu s druhou a navzájom sa ovplyvňujú. Som totiž fascinovaná tým, ako sa v našich životoch vďaka apokalypse rozžiari červené makové pole. Ako na našich smetiskách vykvitnú narcisy. Ako vďaka strašným, nezmyselným, bolestivým udalostiam stretneme našich osudových mužov či ženy, nenahraditeľných priateľov, ako je všetko zlé na skvelé veci dobré. Toto všetko sa mi v poslednom čase melie hlavou a impulz nastal práve na promóciách, na akcii, ktorá MNE akože nemá čo povedať. Veruže má.

V krátkosti vás uvediem do deja. Keď som sa rozhodla študovať v Nitre, bola som presvedčená, že začnem skvelý nový život vo „veľkomeste“. Fakt som si to myslela. Hneď ako to bolo možné, šla som sa ubytovať na intrák, kde som si dotrepala akože všetko. Celé moje imanie. Vzala som si oblečenie, ktoré som na sebe v živote nemala do dnes, ale veď s novým životom prichádzajú nové príležitosti na predtým nenosené oblečenie. Som si myslela. Na izbu som prišla prvá a obsadila som si najlepšiu posteľ. Bola som vskutku roztomilá. Internátne príslušenstvo som mala, poväčšine, ružové. Zmeták, zrkadlo, príbor. Deku, hubku, žiletku. Zubnú kefku, fén, župan. Papuče som mala fialové. Na poličku som si vyložila pohár s pastelkami ozdobený servítkovou technikou. Posteľné obliečky som mala s ružovými sovami z detského oddelenia z Tesca. Aj nástenku som mala. Ku tomu so sebou zbalené klince aj kladivo, aby som si ju mohla nainštalovať na stenu a následne tam zavesiť svetielka. Bola som presvedčená o tom, že ma nič nemôže prekvapiť. Keďže škola nám začínala až o nejaké tri týždne, s pokojným srdcom som sa vybrala domov.

 

STRIH – ZAČIATOK ŠKOLSKÉHO ROKA

Moji rodičia boli a stále sú najlepší rodičia na svete.  Naložili sme sa s Vlas do auta i šli nás zaviesť do Nitry. Pondelok, približne 6 hodín ráno. Strašne pršalo. Bolo mi mäkko pri srdci, bolo mi ťažko, bolo mi…všelijako, ale veď to je asi normálne. Vlas bývala na inom internáte, takže keď sme dorazili do Nitry, najprv sme vyložili ju a šli sme naproti môjmu osudu. Vytrepali sme sa so zvyškom vecí, ktoré som ešte považovala za dôležité mať v mojom novom domove na spomínané štvrté poschodie. Bolo možno 10 hodín doobeda. Otvorila som svoju izbu. V nej spali dve dievčatá. Jedna z toho v mojej posteli.

♥ ♥ ♥

Dievča ležiace v mojej posteli (volajme ju Kabela) mi povedala, že keď prišla, tá posteľ z jej pohľadu nebola obsadená. Myslela si totiž, že obliečky (s ružovými sovami), ktoré boli na perinách, sú majetkom internátu. Takže, keď si to zhrnieme, na všetkých posteliach boli nejaké veci, obliečky a i. len na jednej neboli, na tej, ktorá mala byť jej, lebo prišla POSLEDNÁ, ale ona si myslela, že práve jedna z tých – nedá mi nepoužiť slovo – obsadených bola neobsadená. Práve tá bola v jej očiach voľná. Tá moja. Tá umiestnením najlepšia. Čo taký človek milión, ako som ja, po takom silnom argumente zmôže.

Kabele som to celé vysvetlila. Úplne pokojne, veď však nedorozumenie:

„Kabela, listen…Ubytovať som sa bola úplne prvá, tá posteľ je teda moja. Nevadí, že si tam spala, premiestni sa na posteľ, ktorá zostala. Oco vyrobil na mieru nočný stolík na nočnú lampu, ktorá za tú MOJU posteľ pasuje. Rozumieš. On si to vymeral. Keď sme tu boli minule. Prví. Trepali sme ho 250 km v kufri. Tak…neviem, mám ti pomôcť premiestniť veci?“

Bola som na ňu veľmi milá. Bola som veľmi ochotná tváriť sa, že trhacie vreckovky, obliečky a ešte pár vecí, ktoré som na tej posteli mala, bolo slabé označenie teritória. Bola som ochotná urobiť zo seba debila a ospravedlniť sa, že to, že posteľ pri okne je moja posteľ,  bolo málo evidentné. Ale na oplátku som čakala, že dievča potom povie niečo v zmysle: „Prepáč, som si to nejako neuvedomila…máš tu veci, bola si tu skôr….jasné, že sa premiestnim. Fakt, sorry.“

Lenže Kabela povedala toto:

„No neeeevíííím, akože mala si si napísať na tú posteľ meno. Ja sa už neeebudem premiestňovať. Sorry.“

Ešte chvíľu sme sa na tej izbe všetci naťahovali, ale ja som cítila, že je to v prdeli. Stáli sme traja medzi dverami, pozerali sme sa na túto scenériu a zrazu mi všetko doplo. Toto nebude dobré a nepomôžu mi ani tie ružové veci, ani tie svetielka, ani tá nástenka, ani moja chuť začať nový život. Nič z tohto mi nepomôže.  

Vyšli sme z dverí. Mame sa zvýraznila žila na krku a môj oco vyzeral, že sa rozreve. Bolo mu to ľúto. Nechcel to takto. Nikto to takto nechcel. Všetci sme urobili všetko preto, aby to, že sa odtrepem 250 km z domu bola príjemná životná zmena. Najviac na svete som v tom momente chcela povedať, že balíme, toto nevyšlo, ideme domov. Ale nemohla som, chápete?

Nemohla.

Dúfam, že vnímate, že v celej tejto dráme nešlo o posteľ. Tu totiž zlyhal ľudský faktor, charakter, IQ a spojenie v dimenzii harmónie internátneho spolunažívania. Mne v podstate šlo o také niečo, že, mamka, ocko, vy už choďte domov, bude mi tu dobre, my sa tu s Jankou a Dankou teraz už chceme osamote porozprávať. A porozkladáme si každá svoje ružové veci okolo seba a budeme híkať, kde býva pekný chlapec…

Naši odišli a ja netuším, akým spôsobom som sa dostala z parkoviska na izbu. A nebolo to dobré veľmi dlhú dobu. Postupne som si väčšinu vecí podonášala späť domov, lebo som nechcela, aby to, že sú moje veci v Nitre znamenalo, že to je môj domov. Lebo nebol.

Nebudem tu detailovať, lebo to nemá zmysel. Pre vás ani pre mňa. Žiadny nový skvelý život nezačal. Ani na intráku, ani v škole. Skôr by som to nazvala intenzívnou bezmocnosťou. A ja som to, fakt nerozumiem ako, vydržala. Vďaka Bohu za to.

O rok som Kabelu aj moju starú izbu opustila a na mojom smetisku vykvitli narcisy. Valika, Mirka, Michal, Maťa, Sisa a Dominika. Postupne. Ľudia, ktorých by som nestretla, keby som rok netrpela pri Kabele. Ľudia, s ktorými sme sa nikdy neuspokojili s povrchom vecí. Buď sme strašne revali alebo sme sa strašne smiali.

Šli sme do hĺbky.

Viete, pamätám si, ako som začala tento článok písať. Bolo to minulý rok v jeseni na intráku. Moje posledné spolubojovníčky – Sisa a Dominika sa rehotali vedľa v izbe. No a ja som im bola tak veľmi vďačná, že tam sú a že sú super, až som sa z tej čistej lásky rozrevala. A potom, keďže som revala, nemohla som im to ísť urevaná povedať, lebo veď však by si pomysleli, že mne už asi načisto preskakuje, že v strede dňa z ničoho nič revem. Tak som si to nechala pre túto príležitosť. Že aby ste vedeli. Že ste boli častokrát sestry, ktoré som nikdy nemala. Vy aj ostatné vymenované.

A že…„ostane to v rodine.“

 

STRIH – PROMÓCIE

Vchádzam do auly cez posuvné samootváracie dvere. V sklenenom odraze dverí  za sebou vidím jedny oči. Kabeline. Štyri roky som ich nevidela a aby som bola úprimná, nechýbali mi. Najprv sa rozčúlim. Musí mi pokaziť deň. Museli nám vyjsť promócie naraz. Po tom, čo som sa od nej odsťahovala som ju nevidela, ale práve teraz ma tu musí iritovať svojou prítomnosťou. Ona a jej anjelské oči…

Viete, ja som ich ešte musela vidieť. Aby som im odpustila a aby som si uvedomila, že im vďačím za veľa. Za to, že predstavovali bod, od ktorého viedli všetky pekné nitky, ktoré spolu vypletali krásne obrazy nezabudnuteľných priateľstiev a v konkrétnych momentoch mi zachraňovali život.

Ďakujem, Kabela. Za všetko, čo ma vytáčalo a doháňalo k slzám. Za to, aký si individualista, ako sa biješ sama za seba. Vďaka tebe som sa naučila, že som úplne iná. Že do bitiek sa púšťam jedine so spoľahlivou armádou.

Ďakujem, Michal.

Ďakujem, mami, oci, stará mami, krstná mami.

Ďakujem, Alaska Nebraska.

Ďakujem, Valika.

Ďakujem, Mirka.

Ďakujem, Maťa.

Ďakujem, Sisa.

Ďakujem, Dominika.

Ďakujem, Majka.

Ďakujem, mnohí iní, dobrí ľudia.  

Ďakujem za všetky krásne boje, ktoré sme spolu zvládli. Lebo sme rodina. A ešte spolu zakopeme pár mŕtvol mojich neúspechov. Ako správna mafia. 🖤

Prajem vám krásne leto a verím, že sa čoskoro ozvem.

Keď si uvedomím všetko potrebné.

Tentokrát, v morskom odraze.

S ružovou láskou,

m.

 

Za fotografie vďačím môjmu bratovi.

Za tieto šaty a mnohé iné, ktoré ma sprevádzali skúškami, ŠVOUČkami či štátnicami vďačím Mohitu. Bez vás, by som to nezvládla. 🎈

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s