Úvodom predostriem náladu posledných týždňov.

Ležiac na posteli v našom bielom byte a pikajúc do instagramov som nedávno skonštatovala, že absolútne všetci žijú inšpiratívne životy, okrem mňa jedinej. Robia pekné veci, chodia na pekné miesta, cvičia, furt sú oholení tam, kde chcú, furt majú nalakované nechty na nohách, furt dodržiavajú pitný režim, no a potom majú z toho pekné fotky a storky. Teda…z toho holenia asi nie, ale tak rozumiete mi asi, že čo tým chcem povedať. Že žijú tak pekne, farebne, že využívajú čas, že stíhajú.

Problém je, že ja by som tiež také chcela robiť, ale keď miniem energiu na činnosti bežného života, napríklad, že prídem z roboty, operiem, vyvesím, povysávam, pooberám odkvitnuté surfínie, občas už aj navarím, že áno, aj cibuľu kúpim, miliónpäťstodvadsiaty raz utriem linku, rozčúlim sa, že mi vädne levanduľa, poteším sa, že nám v kúpeľni pekne voňajú vonné tyčinky, porozprávam sa s Miškom, posmejem sa s Miškom, bezmyšlienkovito a absolútne bohapusto sledujem Rodinné prípady, vypijem kapučíno, prečítam si 4 strany z knižky, zaplatím si faktúry atď… keď toto všetko urobím, viac alebo menej, tak idem proste spať a je po inšpiratívnom živote. Rútim sa do rutiny a nesmierne obdivujem všetkých takých ľudí, mužov aj ženy, s deťmi či bez nich, čo žijú zaujímavo a vedia využívať čas a robiť pekné zmysluplné veci, ktoré ich bavia. Lebo ja neviem robiť to, čo ma baví. Neviem, nechcem, nevládzem, a potom som z toho frustrovaná.

Máte aj vy niekedy taký pocit? Že je to proste celé nuda aj keď ste za veľa vecí vďační? Žeby ste chceli veci robiť viac…ružovšie?

Minulý víkend som čítala knižku, ktorá sa volá Umenie obyčajného života. Napísal ju ujo mních, čo je záhradný architekt a na každej dvojstrane napíše nejakú radu do života.

No a 82. rada je, že:

BUĎTE VĎAČNÝ ZA KAŽDÝ DEŇ,

AJ ZA TEN CELKOM OBYČAJNÝ!

„Prežiť dnešok, ďalší jednotvárny, obyčajný deň. Dýchať, robiť si svoju prácu, dobre spať. Nech to vyzerá akokoľvek bežne a všedne, v skutočnosti je to práve preto úžasné.“

 

Najprv som z toho bola vytočená. Ako tak môže povedať?! Koho už len baví všednosť? V dnešnej dobe, keď ma ráno zobudí notifikácia príspevku z Pinterestu, v ktorom si žena pestuje zo zemiaku záhon ruží?

Na chvíľu som si nechala túto rozčúlenosť v hlave, potom som sa upokojila a vstúpila si do svedomia.

No a, že asi hej.

Že už nám trošku preskakuje z toho všetkého, čo máme k dispozícii. Všetky tie vnemy, hudby, farby, módy, trendy, názory, inšpirácie – skrátka pohltenosť na milión percent. Keď potom žijeme kus všedne, normálne, tak nemáme dosť. Tak sme nešťastní. A pritom, ako veľa máme.

Ako VEĽA.

Napokon teda súhlasím s ujom mníchom, aj keď som si moju dnešnú všednosť trošku dochutila. Že reku, keď už mám dnes voľno, skúsim ho stráviť všedne a inšpiratívne zároveň. Tak vám píšem o mojom obyčajskom živote už skoro tri mesiace vydatej ženy, čo sa celkom úspešne učí variť a pestovať spomínané surfínie. Lebo nedá sa žiť furt jak z katalógu. Nebude vždy všetko ako z Pinterestu. Ani to nestihneme všetko okopírovať, všetky tie nápady a tak. Ale tak…sa trošku upokojme. Neponižujme svoj život za to, že občas nevyzerá ako štýlovo upravená momentka. (Zároveň ale…Rodinné prípady? To ako vážne? Spamätajme sa z toho všetkého. A nájdime si svoj radostný stred.)

Som nám takto na začiatok chcela zdeliť…

 

---

A teraz už, po krátkom mravnom ponaučení, vitajte, milí moji, na mojom blogu!

Alebo ako sa volá také, kde prispievate raz za pol roka…

Vitajte na mojom polročníku!

Ako som sa už onehdy zmienila, som sa vydala. Masaker. Stále tomu nemôžem uveriť a zároveň čakám, kedy konečne nastane zmena v pocitoch alebo v čomkoľvek. Lebo veď však, to by som sa asi mala aj nejako inak cítiť alebo čo. Cítim sa však furt rovnako. Často ako jedna dvadsaťpäťročná trúba maková, nie nejaká žena vydatá, distingvovaná. Ale tak to aj chcem, tak som spokojná. Dúfam, že to dievča vo mne nikdy neodíde.

Pokiaľ ste ešte nemali svadbu, pravdepodobne sa zhodneme, my všetci, ktorí máme tento iniciačný rituál za sebou, že dopadne úplne inak ako si vysnívate alebo ako očakávate. Nie nevyhnutne v zlom zmysle, ale proste inak. Veľa vecí nie je vo vašich rukách a chvála Bohu, lebo by ste sa zbláznili.

Tá naša svadba bola ružovo zlatá, prekvapivo slnečná, vymodlená a radostná. Vždy som si myslela, že v ten deň budem mať najlepšie šaty, vlasy, pleť aj pocity a všetko bude vlastne najlepšie, také, že sama Martha Stewartová mi napíše mail, že ty kokos, taká svadba, že konec, balím to, ty už si Martha teraz.

To nie, že som dôležitá. Ale vy neviete ako dlho som ja v hlave chystala svoju svadbu, že keď raz. Vy neviete, aké mám priečinky v počítači a koľko, a od ktorého roku, a čo sa v nich nachádza. Vy netušíte.

No a…pozrieme sa na to v číslach.

Kaderníčka mi urobila účes „vianočka“ rok 2002 , netuším dodnes čo ju k tomu viedlo, 15 minút pred odchodom z domu som bola odhodlaná umyť si hlavu. Kebyže mám o 5 minút viac, Boh mi je svedkom, že by som to aj urobila.  Z hodiny vyčlenenej na makeup sa razom stalo 10 minút a moja tvár bola stresom tak zdevastovaná, že by som ju pokojne zaradila medzi top 10 najhorších stavov pleti v mojom živote. Počas tých istých 10 minút  som zistila, že som si zabudla ísť po kyticu. Načo mi kyticu. Všetko sa mi rúcalo. Jedna mihalnica mi držala, druhá nie, myslela som, že dostanem porážku. Totálna amatérka. Jak keby som sa ráno rozhodla, že sa idem dnes vydať. Priečinky v počítači mi boli viete na čo. Viete. Poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Mala som rôzne pohnútky a tie pre pokojný priebeh svadby neveštili nič dobré.

A potom som ich všetkých uvidela. Našich kamarátov, našu rodinu. Našich najbližších ľudí, z rôznych kútov Slovenska aj sveta, ktorí sa začali schádzať. Kvôli mne, kvôli nám, kvôli nášmu sľubu. Nikdy som ich nevidela všetkých spolu a nikdy by som nepovedala, že to bude také prirodzené. Spájalo ich to, že sú naši. Naše blízke duše. Naše vzťahy, naša láska. Som si povedala – čo tam dajaká vyrážka. Čo tam dajaká vianočka. Nepodstatné. Absolútne nepodstatné.

Keď mám tak veľa.

Tak VEĽA.

I dobre bolo potom už. Bola som šťastnou nevestou, vo vyvolených šatách, s vyvolenou kyticou, s pivóniami všade navôkol, s milovanými ľuďmi a vysnívaným mužom po mojom boku.

Na fotkách pracoval môj brat a sú podľa mňa veľmi pekné.

Šaty boli a stále sú krásne, zo salónu IRIAN SAM. S radosťou ich posuniem nejakej veľkolepejvlečkychtivej budúcej neveste, bazoš aj blog v jednom sme dnes. Za kyticu som stále veľmi vďačná A&B design. Navždy ju budem milovať. Dokonalá. No a pokiaľ túžite po pohodlných a jedinečných topánkach, určite odporúčam Rela shoe store.

Prajem vám všetkým, ktorí chystáte svadbu, aby bola krásna a po vašom. Možno si ju úplne neužijete. Zbehne to všetko strašne rýchlo. Je toho veľa, každého chcete pozdraviť, s každým sa odfotiť, vyzerať dobre aj sa baviť. Možno budete mať pocit, že to všetko prebieha akosi mimo vás. Úprimne, aj ja som sa tak miestami cítila. Ale potom som si povedala, pozeraj, nasávaj, užívaj. Túto skladbu ľudí už možno nikdy nebudeš počuť naraz. A v tej chvíli mi to pripadalo strašne krásne.

Žiť vzácne dni. Všedné aj nevšedné. Výnimočné aj obyčajné. Ružovšie.

m.